Pred jednou mládežníckou svätou omšou som s obdivom pozerala na krásne talentovaných mladých ľudí, ako si pripravujú piesne, skúšajú, spievajú...

Fascinovali ma svojou radosťou, originalitou, jedinečnosťou a asi som sa musela aj divne usmievať, keď sa zrazu obrátila ku mne kamarátka s otázkou: „ a počuj, nechcela by si aj ty spievať?“

Môj úsmev mi zamrzol na tvári.

„Kto ja? Nikdy som nespievala ani v zbore, ani nikde, ani nemám hlas a...“  prerušila moje námietky slovami: „ tak poď, len to skús, neboj sa, poď...“

S vyplašenými očami som sa na ňu pozerala, ako v detstve na uja zubára.  

Ale tak prečo nie, pomyslela som si a skúsila som spievať s nimi na tej sv. omši.

Bola som neskutočne nadšená! Nie zo svojho spevu ale zo spoločenstva.

Nový zážitok, ešte zaujímavejšie pokračovanie... či ma neoslovil o pár mesiacov v kostole  spevácky zbor s dlhoročnou tradíciou a oceneniami? Nechápala som...

Moja otázka bola tá istá... Ich odpoveď tiež: „poď...“

Priznajte sa, odmietli by ste také pozvanie? Už len zo zvedavosti, s profesionálnymi ľuďmi,  s profesionálnym vedením...

Musela som sa „poštipkať“ či to všetko čo sa začalo diať okolo mňa, je len obyčajný sen alebo skutočnosť.

Cítila som znova neskutočnú radosť z viditeľného Božieho vedenia. Stretla som nádherné talenty, pri ktorých som sa cítila ako akciový balíček s názvom: „veľké nič &maličká smietka v jednom“.

Ale čo Boh vymyslel, bolo ešte neuveriteľnejšie.

Na záver niekoľkohodinových skúšok rôznych pre mňa neznámych umeleckých diel, mi povedali:

„Nuž , treba ten hlas trošku preleštiť ako kryštál, ale je to dobré........takže budeš spievať sopran dva.“ Fíha!

Spomenula som si na kamarátku a zmohla som sa len na prekvapenú otázku: „to akože myslíte úplne vážne?“ 

 „Jasné, čakáme ťa aj nabudúce, poď...“ znela odpoveď.  Hmmm...

Poď.

S akým citom si nás pozýva Pán všade tam, kde možno ani netušíme, že môžeme niečo rozvinúť, niečo nové nájsť, objaviť nepoznané a spoznať neobjavené...

Poď...

... čo ty na to?   Prijmeš jeho pozvanie?