Sedela som v obývačke pod stromčekom a ako špongia som nasávala do seba krásu trblietavých ozdôb, ktoré osvetľovali farebné žiarovky. Nič krajšie som ešte nevidela a to neboli naše prvé Vianoce, predsa sa mi zdali ako sen. Dotkla som sa maličkej  svätej rodinky z hliny, pohladkala som nožičky malému Ježiškovi , usmiala som sa na Pannu Máriu a s úžasom som sa pozerala na sv. Jozefa.  Toľko božích milostí, že toto všetko môžem vidieť, cítiť, zažiť... 

Na chviľku som sa preniesla do  minulosti, ktorá vo mne žije ešte aj dnes... 

Medzi  roletami plastového okna sa predierali do izby ranné slnečné lúče. Usmiala som sa. Nový den. Aký je krásny...

Z chodby som začula ženské hlasy a ruch. Dvere sa rázne otvorili a ani som sa nenazdala, zatienila mi slnko vysoká mladá žena v bielom. 

„Tak to je ale dobré ked sa usmievate“ – skonštatovala tiež s úsmevom izbová lekárka a už mi aj merala tlak, kým mi z druhej ruky sestrička šikovne vyberala krv a niesla na urgentné vyšetrenie do laboratória.

„Svieti slnko“ – odpovedala som jej s úsmevom. Pozrela sa na mna, potom von oknom a povedala len  – „no vidíte, ja som ani nemala čas si všimnúť, aké je vonku počasie“. 

Nepovedala som nič, len som sa usmiala a ked odišla, znova som sa zahľadela na lúče slnka, ktoré sa nevzdávali a predierali sa pomedzi rolety. Z očí sa mi vymkla slza. Nie, nechcela som plakať. Musela som predsa vymyslieť plán. Ale ako? Príliš málo času a aj to v nemocničnom prostredí.  Ešte silnejšie som zovrela v ruke ruženec. To už nemám žiadne poslanie, nič? Bože, počuješ ma? To bolo všetko, čo som mala zažiť? Nič viac?

Moje myšlienky opäť prerušili otvárajúce sa dvere. Bola to mladá sestrička, kamarátka z detstva, s ktorou sme sa už dávno nevideli. V tom uponáhľanom kolotoči života nám akosi nevydal čas na stretnutie sa.  Sadla si na kraj postele a zdalo sa mi, ako keby mala slzy v očiach. „Počuj“ – začala –„zatiaľ  to vyzerá s tebou všelijako, ale ešte predtým, než by sa niečo stalo, tak mi prosím odpusť za všetko z minulosti“.  Len som prehltla a povedala: „Ty mne tiež“.  Chvíľu sme sa na seba len pozerali, ked sa znovu otvorili dvere a prichádzala sestrička s infúziami. Pozrela som na kamarátku, ktorá odchádzajúc mi ešte vo dverách smutne zakývala. Na chodbe som začula známy hlas. Bol to on. Znova sa otvorili dvere a do izby vstúpil primár. Podišiel ku mne, pozrel sa na mna a spýtal sa ma – „tak, ako sa máme?“ Sestrička sa nenápadne vytratila von a ja som zápasila so slzami.  Uprene sa mi díval do očí a čakal na odpoved.

„Včera v noci som povedal fakty, pamätáte sa na ne?“ – spýtal sa ma znovu primár.

Prikývla som. Nedalo sa zabudnúť na jeho slová  -   „ ...máte dva týždne zo života... “.

Znova som prehltla a povedala som mu, že by som ešte chcela žiť. Pozrel sa na hodinky a povedal mi –   „Ja spravím všetko, čo bude v mojich silách. Ale teraz bežím dalej“.

 A bol preč. Slnko zatienili oblaky. Začala som sa spontánne modliť ruženec. Po čase som pocítila v sebe pokoj a vedela som, že toto je chvíla, kedy môj autobus dorazil na hlavnú stanicu, ja mám vystúpiť z doterajšej linky a mám si sadnúť na tú druhú, božiu linku. 

Zavrela som oči a v duchu som si povedala – Pane, Ty vieš všetko, ak máš ešte niečo pripravené pre mna, tu som. Chcem kráčať v tvojich šlapajách, odovzdať  a darovať sa ti celá. Ak nie, tak prosím ta stoj pri mojej rodine, aby vedeli prijať Tvoju vôľu.  Ja Ti odovzdávam všetko...

Bilancovanie medzi životom a smrťou mi dalo zabrať. Pamätám sa len na pár momentov, ked moje srdce prestalo hocikedy biť a personál sa ma snažil vrátiť späť z nenávratna...   

Ruženček som mala stále pri sebe aj napriek námietkam, že nie je sterilný a chceli mi ho zobrať –  z posledných síl som ich prosila, aby mi nezobrali môj život...

„ Život?  Tak to bude naozaj zázrak, ak vy mladá pani zostanete nažive.“

...

Vrátila som sa späť z minulosti do reality a zahľadela som sa na našu svätú rodinku pod stromčekom. Vedela som, kde patrím a komu môžem vdačiť za to, že žijem, že môžem byť ešte tu.

Každý den je dar. Krásny, neopakovateľný, jedinečný, radostný. 

A práve tú radosť by som chcela odovzdať aj vám. Nebojte sa ťažkých chvíľ – je to Božia milosť. Nebojte sa priznať sa na verejnosti, kto je vás Záchranca a Spasiteľ. Nebojte sa ísť do všetkého s ním. A hlavne, nebojte sa odovzdať mu svoje srdce, celý svoj život.

On má nádherný plán pre každého z nás...

Prajem každému úprimné fiat Božej vôle a radostné narodenie nášho Pána v srdci naplneného nebeským pokojom.