čo som pochopil počas omše na veľkonočný pondelok
Na veľkonočný pondelok som sa rozhodol, že po omši pred kostolom poteším dievčatá trochou vody. (symbolicky, samozrejme) Poprosil som pána kostolníka a miništrantov aby naplnili vedrá, ráno som si zviazal dokopy pár konárikov z tuje a vznikol taký fajný kropáč.
Počas spevu oslavnej piesne GLÓRIA som sa pozrel na chór. Bol tam spevokol.. väčšinou známe tváre. Vpravo Kristínka, ona má také dlhé vlasy a krásne oči. A zrazu ma napadlo, ako bude vyzerať, keď ju zaleje vodička z vedra. Nižšie ročníky som neplánoval iba pokropiť. Vedel som totiž, čo je pripravené v sakristií, vtedy moja predstava trochu predbehla čas.. a videl som ju tam na chóre už s mokrými dlhými vlasmi a krásnymi očami.
V tomto blogu však nejde o opisy vlasov a očí. Na to sme mali 8 rokov na základnej škole keď sme sa trápili so slohovými prácami, ktoré nám vlastne aj tak písali mamky a staršie sestry.
Chcem povedať o tom ako sa Boh pozerá na nás. Toto mi vtedy napadlo a nasledovné je podstata tohto blogu:
Hoci v súčasnosti sa môžeme my sami na seba alebo aj iný na nás pozerať ako na slabých, nedokonalých, často padajúchich a neviem čo všetko ešte, Boh sa na nás pozerá s nádejou láskou a svojím božským úsmevom, lebo on už dopredu vie, akú milosť má pre nás pripravenú. (milosť odpustenia, uzdravenia a moc jeho zmŕtvychvstania)
A boží úsmev je rozhodne krajší, ako ten môj škodoradostnícky
ilustračný obrázok: http://jci.is/emt2014/wp-content/uploads/2014/03/geysir.jpg