Blogy

« Back

Jozef Krišanda - Aj taká je realita

Pracovná návšteva kňaza v rómskej osade

V tomto čísle časopisu je viacero článkov, kde sa spomína rómska tematika a ľudia, ktorý sa venujú práci s Rómami. Túto reportáž z istej rómskej osady sa rozhodla redakcia uverejniť, lebo si je vedomá spolu s autorom, že aj takto vyzerá realita v prostredí, kde vládne hriech a alkohol. Nie je naším úmyslom hádzať na jednu úroveň život všetkých Rómov, alebo lámať nad nimi palicu. Chceme, aby aj to negatívne zobrazené v článku viedlo k zamysleniu, či nemôžeme aj my svojou troškou prispieť k zmene tejto reality. Redakcia

Pochválen Pán Ježiš Kristus!" pozdravil ma starý Cigán, keď som išiel do osady a v ruke niesol tašku s farbami. Vedľa mňa kráčal školopovinný chlapec, ktorý niesol v igelitovej taške riedidlá a štetce. V osade bolo sucho a po podpore a tak som sa rozhodol, že tam niečo urobím aj s chlapcami na cirkevných búdach, ktoré stoja na cirkevnom pozemku. Keby všetko išlo podľa mojich predstáv, už by som tam mohol slúžiť aj sv. omše. Keby tak všetko išlo... Malé čhavora ma zdravili spôsobom, ktorý niekedy pripomínal „hailovanie". Odpovedal som im úsmevom a kývnutím ruky pričom som sa pasívne vyhol voľne pusteným psom - vlčiakom, ktoré oňuchávali moje staré montérky. Pred vchodmi poškodených bytoviek ma sediaci cigáni zdravili srdečnými úsmevmi, no niektorí sa tvárili, akoby ich niekto zavolal do roboty.

Vstúpil som na cirkevný pozemok a so skúseným pohľadom exkrementológa som obišiel obidve plechové búdy, ktoré momentálne slúžia ako zástena pre hromadné drepové záchody. Masívne kôpky nasvedčovali, že je po podpore - neboli to hladové hnačky. S apatickým pohľadom som zistil, že plech, ktorý zakrýval prístup pod jednu z búd je vytrhnutý. Po jej otvorení som už vedel, že ma zlá predtucha neklamala - drevený rebrík zmizol. „Kto zobral rebrík?" obrátil som sa zhurta k diskriminovanej väčšine. „Ko ľila o rebrikos?" zavolal do kinderdavu Marek s jazvou na tvári. „Savo rebrikos (aký rebrík)?" - vyvalili deti čierne okále a snažili sa tváriť nechápavo. Videl som, že momentálne nič nevyriešim. V takýchto chvíľach sa neoplatí rozčuľovať, ak sa chce človek v zdraví dožiť penzie. Najprv som hľadal čisté miesto, z ktorého som mohol vyliezť na búdu. Prstami som sa zavesil za vyčnievajúci nosník a vydriapal som sa na strechu. Musel som to urobiť niekoľkými ťahmi, ak som chcel zapôsobiť na ľahkých a šľachovitých chlapcov, ktorí sa cítili byť silní. „Pán farár, pomôžeme vám!" - ochotne niekoľkí priskočili. Ja so im ešte ochotnejšie rozmiešal farbu aj s riedidlom a chlapci už natierali. Synovi úžerníka to išlo najlepšie. Pred natieraním bolo potrebné odstrániť zo strechy hnedkastý pracílk, pretože tam mal niekto „tlačovku".

Trochu som chlapcom pomohol a potom som vybral z montérok fotoaparát značky Vilia, ktorý je dobrým sovietskym fotoaparátom, ale aj zbraňou; keď ho niekto dostane do hlavy. „Pán farár! Odfotce ma!" - zvolal Marek a zapózoval so zdevastovanou bytovkou v pozadí. „Mamóó, o rašaj fotinel!" - zavolal ktorýsi. O chvíľu dobehla mladá mamička s malým striptérom na rukách. „Pán farár odfotce nás!" - poprosila. „Sobášená, alebo nesobášená?" opýtal som sa. „Heéééj sobá-šeénaá," presvedčivo prikyvovala s typickou melódiou v hlase. „Dobre, tak sa postav tam na medzu," ukázal som jej rukou. Kým zaujala fotogenický postoj, mala okolo seba okolo desať príbuzných. Potom prišli na rad samozvaní svalovci, ktorí po hlbokom nadýchnutí mohli robiť reklamu na článkové radiátory so svojimi hrudnými košmi. Potom prišli na rad ďalší... „Dobre, už dosť," odložil som fotoaparát do puzdra a schoval pod montérkovu kombinézu. Išiel som k natieračom, lebo bolo potrebné doliať farbu do plechoviek. Ale... jedna fľaša riedidlá chýbala. „Kto zobral riedidlo!" - zavolal som. „Ko ľila o redzidlo?" - zavolal na chlapcov mladý Števo, ktorého som pre jeho neodbytnosť a schopnosť otravovať začal prezývať cyankáli. Často som mu prízvukoval, že je dosť bystrý, a že nepatrí do osobitnej školy. „Ko ľila o redzidlo?" - zvolal Števo ešte raz a nosom nasal do seba kompaktnú glejovinu, ktorú následne s chuťou prehltol. „Chlapci, kde je riedidlo? Veď tu boli tri fľaše!" - zavrčal som. „My sme nevideli pán farár. Nikto ho nezobral." Neostávalo mi nič iné, len ich počúvať. „Ko ľila o redzidlo?" - pýtal sa Marek s jazvou na tvári a s priduseným hlasom. Záležalo mu na dobrom mene. „Čiíít, dilinoí" zasipel ktorýsi. O chvíľu som už vedel, koľko bije. Zavolal som Števa. „Utekaj za tým, čo zobral riedidlo, ale hneď!" Števo zoskočil a bežal po riedidlo. „Jóój, nedobré sú!" - poznamenal jeden z nich. O malú chvíľu pribehol Števo aj s riedidlom v ruke. „Nechceli mi dac a ešči me aj hrešili." Poďakoval som sa mu za športovo bojový výkon a v kľude sme donatierali strechu. Potom sme po jednom skákali dole. Skákal som ako posledný a veľmi mi záležalo na presnosti pristátia. Parakotúľ som si z pochopiteľných dôvodov nemohol dovoliť. Keď som balil veci, prišla dievčina v rozkvete puberty pozrela sa na mňa s tvárou ako kyslé dažde a s pohľadom, v ktorom sa črtalo niečo ako beznádej, opýtala sa kamarátky. „Kaj chinava?" (Kde... nebudem prekladať). Bolo zjavné, že ju akútne tlačí na ventil. Aj poloha jej rúk tomu nasvedčovala. „Tu žiaden záchod nie je! Pozrite, ako to tu vyzerá!" - zavrčal som. Vediac, že moje slová nedopadnú na úrodnú pôdu, prípadne na cirkevnú pôdu dopadne niečo iné, zobral som tašku do ruky a odchádzal s výrazom tváre masochistu a s otázkou, či som ešte vôbec normálny.

Napriek tomu prehlasujem, že som si nič v tomto článku nevymyslel, aj keď som ho napísal humorne, chcel som len trochu zmeniť štýl svojich príspevkov. Príbeh sa udial 13. augusta 2001 pričom to všetko potvrdzujem svojím podpisom.

 

Jozef Krišanda

Vitajte v BLOGU

Milí návštevníci môjho blogu.

 

VITAJTE

 

a cíťte sa pri čítaní blogov dobre.

 

Odporúčam Vám hlavne tieto kategórie:

Maľované žalmy

Úvodníky

Články Jozefa Krišandu