Deviácia kultúry

Apoštol Pavol píše: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši..“ (2Tim 4,3).

Ľudia majú radi informácie, ktoré im šteklia uši nie však také, ktoré ich ťahajú za uši.

Sme svedkami určitých odchýliek v normách a medziľudských vzťahoch. Človek sa stáva sám sebe zákonodarcom. Čo raz prehlási, to neskôr popiera bez toho, že by si priznal chybu a zodpovednosť za svoje skutky. Pojem hriechu sa vytráca a nahrádza ho pojem chyba, omyl, alebo slobodné konanie. Nezaujíma nás, ako prestať so zlobou, ale ako robiť zlo a netrpieť. Ak aj trpíme, nehľadáme koreň problému ale často obviňujeme Boha. Nepíše sa o nás v Deuteronómiu 32,15? „Jakub jedol a nasýtil sa, stučnel miláčik a spriečil sa, stučnel, vykŕmil, vypásol sa; zanechal Boha svojho Tvorcu, pohŕdol Skalou svojej spásy.“

Diskotéky nie sú miestami oddychu a relaxu, ale často prehliadkou sedliacko-bojových umení; miestom, kde nie je problémom zohnať drogy a kde sa menej skúsené dievčatá infikujú „deväťmesačným vírusom“. Nebezpečným javom  je fakt, že sa veková hranica účastníkov takého druhu „zábavy“ veľmi rýchlo znižuje. Aj takto prezentujeme ”starostlivosť” spoločnosti o mládež. Avšak často je to aj vyciciavanie mládeže z peňazí. Potom sa môžu organizovať protidrogové kurzy a školenia, keď tu nefunguje triviálna prevencia; fľaša tvrdého alkoholu je lacnejšia ako kvalitná futbalová lopta, alebo hokejka. Morálne normy si posúvame ešte v mnohých oblastiach. V minulosti sa homosexualita chápala, ako psychická úchylka. Dnes sa začína homosexualita chápať ako možná varianta života bez zodpovednosti za iných. Počúvajúc informácie o prvých ”sobášoch“ homosexuálov so stoickým pokojom očakávam, kedy sa bude o niekoľko rokov nejaký zoofil dožadovať katolíckeho sobáša s kozou a aj to bez dišpenzu.

Na našich cestách začínajú platiť predpisy iba pre slabé autá a s obyčajnými sklami.

Futbalové zápasy sa hlavne na našich dedinách nie vyhrávajú, ale kupujú. Nehovorím už o tom, že sa tento šport kombinuje s karate a so zápasením. Politici bez hanby používajú krčmové výrazy na verejnosti. V literatúre a v časopisoch sa nám tieto výrazy predstavujú ako súčasť nášho kultivovaného jazyka. Dopingové kontroly sa stali súčasťou športových zápolení a nevyhnú sa im dokonca ani olympijské hry.

Horolezecké terény, ktoré sú často ťažko zleziteľné sa upravujú, dokonca aj dynamitom, alebo sa preisťujú z hora a takto sa tento šport mení na skalnú gymnastiku. Vzorom sa nám v televízii nestáva často Homo sapiens, ale akýsi svalovec s pohľadom Tyranosaura, ktorý útočí na všetko, čo sa hýbe. Televízni herci nekonečno-populárnych a jednoduchých seriálov sa nám v niektorých prípadoch predstavujú ako samci a samice len s tým rozdielom, že na rozdiel od mnohých zvierat veľmi rýchlo a často menia svojich partnerov a obdobie reprodukcie. Medziľudské vzťahy prominentov a populárnych osobností nás zaujímajú iba v rovine ľúbostných vzťahov. Dospievajúcim deťom sa predovšetkým nepripomína, ako sa majú pripraviť na svoje budúce povolanie, ako majú využiť svoje  záľuby a schopnosti, ale ako majú ”bezpečne“ začať svoj priskorý sexuálny život. Pornografia sa nám tlačí aj do bežných časopisov, akoby iba tieto snímky zabezpečovali predajaschopnosť týchto periodík. Pornografia neuráža len ženy, ale aj mužov, pretože sa k nim správa ako k frigidným impotentom, ktorým sa nemôže zapáčiť normálne oblečená žena, ale iba ponížená čiže vyzlečená. Mám pocit, že jediná koncepcia, ktorá tu najlepšie funguje je antikoncepcia. Miesta detí zapĺňajú v niektorých domácnostiach psy a mačky. Chýbajú nám ešte drevené sarkofágy  pre tieto zvieratká a budeme skoro ako v starovekom Egypte. Na Slovensku si už začíname uvedomovať, že nás ubúda, avšak nechceme zrušiť potraty a skvalitniť služby na gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach.

Tento náš zmätok má pôvod v tom: „Veď dvoch ziel sa dopustil môj ľud: mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny, ktoré vodu udržať nemôžu” (Jer 2,13). Kopeme popraskané cisterny, trápime sa, len aby sme nemuseli piť z prameňa. K prameňu sa totiž kráča hore kopcom a to je náročné. Takto nepijeme ani z cisterny, ani z prameňa. Keby sme pili z prameňa, uzdravili by sme sa a to nechceme. Takto by sme si museli priznať, že sme boli chorí. Je však ľahšie nazvať chorobu normálnym stavom a lekárov nazvať bláznami.

Dobre žité kresťanstvo vnáša aj kultúru do života. Nie však mechanické zachovávanie zbytkov tradície sv. Cyrila a Metoda, na ktorú sa často odvolávame, aj pri príležitostiach, ktoré s náboženským životom nesúvisia.

Milostivý Otec nám ústami proroka Malachiáša odkazuje: „Odo dní svojich otcov ste sa odkláňali od mojich zákonov a nezachovávali ste ich; obráťte sa ku mne a obrátim sa k vám, hovorí Pán zástupov“  (Mal 3,7)

A Ozeáš nás povzbudzuje: „Poďte, vráťme sa k Pánovi!“ (Oz 6,1a) Podotýkam, že tento návrat nespočíva len v návrate v spomienkach do čias vianočného detstva. Myslím si, že sa  to oplatí.

PS: Tento príspevok je starý skoro päť rokov a nebol ešte uverejnený v tomto časopise. Preto prijmite s pochopením tento výpredaj skladových zásob.

Jozef Krišanda, katolícky kňaz