Dnes popoludní v Košiciach som bol veľmi povzbudený skvelou atmosférou oslavy života. Ale v duchu a akomsi vnútornom tichu som si kládol otázku, čo bude zajtra - či dokážeme obhájiť dar života v každodennom zápase proti názorom, ktoré naše argumenty spochybňujú, bagatelizujú a zosmiešňujú.

Jeden z najrozírenejších argumentov proti pro-life postojom a aktivitám je argument, prečo vnucujeme ostatným svoju víziu vzniku a ochrany života a netolerujeme pluralitu názorov v tejto veci.

Čo sa týka vzniku života, odpoveď je vcelku jednoduchá: Pretože keď je raz niečo vedecky overeným faktom, logicky to prestáva byť vecou názoru. Pred 30 rokmi mohla byť otázka, kedy vlastne vzniká život človeka, ešte vecou názoru. Ja som sa ešte v sedemdesiatych rokoch učil v škole, že dieťa v rámci vnútromaternicového vývoja akosi "kopíruje" vývoj druhov podľa darwinovej teórie - teda je to najprv prvok, potom obojživelník, plaz atď. až po cicavca a až v poslednej etape sa to stáva človekom a ako taký sa narodí. Dnes tento nároz však isto vyznieva smiešne. Dnešná veda jednoznačne dokázala, že po počatí neexistuje žiaden neskorší bod vo vývoji, ktorý by predstavoval kvalitatívny zlom od neživého k živému, alebo od nie-človeka k človekovi.

Náročnejšia sa zdá byť otázka ochrany života, či práva na život, lebo tu sa v pluralite postojov zvykne argumentovať práve otázkou, prečo tú svoju predstavu o potrebe ochrany od počatia vnucujeme všetkým ostatným, ktorí sa prípadne rozhodli ignorovať spomenutú faktickú evidenciu vzniku života počatím a z akýchkoľvek dôvodov presadzujú právo na potrat, prinajmenšom do  istej doby, napr. u nás do 12. týždňa - ako určitý kompromis, ktorý by sme mali rešpektovať, a nie neustále naňho útočiť.

Žiaľ, často aj zapálení ochrancovia života sa pred touto výtkou zastavia a nedokážu svoj postoj ubrániť, v úsilí o "demokratickú" toleranciu.

Myslím však, že treba otvorene súhlasiť: áno, chceme tento "svoj" postoj vnútiť celej spoločnosti.

Prečo?

Pre to isté, prečo sme napr. p. Andrersovi Breivikovi vnútili náš postoj k životu a za jeho čin z júla 2011 sme ho (prostredníctvom polície) zadržali a (prostredníctvom súdov) odsúdili k trestu odňatia slobody. Neuspokojili sme s tým, aby sme naňho pôsobili radšej akosi "preventívne", ani s tým, že by sme mali rešpektovať jeho slobodu, veď on nám predsa nekáže vraždiť mládež na našich ostrovoch a pod. Skrátka tento hanebný čin sme neakceptovali a keďže on ho za taký nepokladal, nasilu sme mu vnútili tú svoju predstavu.

Zabitie dieťaťa v lone matky je takisto hanebný čin. Kým ho legislatíva jasne nevymedzí ako neprijateľný, teda trestný, nemá zmysel žiadna prevencia - tá môže prísť až potom. (Skúsme si len predstaviť, ako by sme mohli uspieť napr. s protidrogovou prevenciou v školách, keby užívanie drog bolo u nás legálne??) A nie sme ochotní pristať ani na žiaden kompromis - v tejto veci neexistuje tolerancia..., jednoducho preto, že ide o život. To, že mne nik nekáže zabiť svoje dieťa v lone matky, ešte neznamená, že mi má byť jedno, ak sa to deje u iných okolo mňa!

Ak je naša spoločnosť taká chorá, že nemá v tejto veci jasno a nedá si povedať, je nám to ľúto, ale nemôžeme si pomôcť. Musíme urobiť všetko preto, aby sme jej tento postoj vnútili - tak ako sme ho vnútili p. Breivikovi. (Ak nás osud zavedie do spoločenstva samých vrahov, nezačneme preto vraždu pokladať za čosi normálne.) Tolerancia zla nie je prijateľná.

Apropo: je vari interrupcia vraždou? Žiaľ, áno.

Aj keď ide o život matky? To nie je interrupcia. (Vtedy sa usilujme zachrániť aspoň toho z nich dvoch, koho sa dá.)

Je teda matka, ktorá podstúpi interrupciu, vrahyňa? Vrahom je lekár. Matka s otcom, príbuzní, "priatelia" a spoločnosť sú objednávateľmi... Žiaľ.

Práve preto je to také vážne.

Vyrieši niečo zákon? Áno. Nie sám, ale on je prvým krokom.

A treba to tak siliť, keď interrupcie majú u nás trvalo klesajúcu tendenciu? (V minulom roku ich vraj bolo už len čosi vyše osem tisíc.)

OSEM TISÍC??? Veď to je ako štvrtina môjho mesta!!! (Keď pri leteckej katastrofe zomrelo čosi vyše dvadsať našich vojakov, vyhlásili sme štátny smútok. Oprávnene... Keď zomrie osemtisíc našich spoluobčanov, máme sa tešiť, že ten počet klesá?)

Hm - s takýmito názormi sa vraciam dnes z Košíc. Povzbudený, odhodlaný. V nádeji, že tento zápas vybojujeme do zdarného konca (aj v parlamente, resp. vo voľbách...) a raz sa dokážeme pozrieť do očí našim vnúčatám, keď sa nás budú pýtať, čo sme to boli za zverská generácia, že sme dokázali legálne vraždiť nenarodené deti...