V sobotu na duchovných cvičeniach v Lukovom Dvore pri Nitre sa mi naskytol zaujímavý pohľad. Bol som tu spolu s našim spoločenstvom Modlitby za kňazov slúžiť na pozvanie kňaza, ktorý ducháče viedol. Po prednáške o potrebe modliť sa za kňazov nasledovala v programe svätá omša. Keďže kaplnka v Duchovnom centre Najsvätejšieho Srdca Ježišovho je maličká a účastníkov bolo 31, museli sme sa trochu potlačiť, aby sme sa tam všetci pomestili. Keď som vchádzal do kaplnky, miesta boli už skoro všetky obsadené. Zostali iba tie úplne, skoro až „nalepené“, pri oltári. Takúto blízkosť odohrávajúcemu sa tajomstvu aká sa mi naskytla, zažívajú na každej svätej omši miništranti. Ja som však ako chlapec miništrantom nikdy nebol. Žiaľ. Preto som sa tejto blízkosti tešil. Svätá omša začala a ja som sa snažil vnímať Božiu prítomnosť. Keď kňaz pozdvihol kalich s Ježišovou krvou do výšky, sledoval som ako vždy pri svätej omši ten úžasný zázrak. Upreným pohľadom na kalich som prežíval tento výnimočný okamih. Všimol som si na ňom ligotavé červené kamene, ale tiež maličkých ľudí a priestor kaplnky, ako odraz na dôkladne vyleštenom kalichu. A medzi nimi aj seba samého, ako pozerám dohora. Bol to zaujímavý obraz. Akoby mi bol ponúknutý pohľad Ježiša z toho kalicha na nás účastníkov svätej omše. Iste - Jeho pohľad takýto povrchný nie je, je oveľa hlbší. Siahajúci až do srdca. Ale aj tak to bol pre mňa veľmi zaujímavý obraz.