Bohorodičky Panny Márie - 1. január 2012

 

 

Tvár je dôležitá! Keď niekoho stretneme, sledujeme ako sa „tvári.“ Veľa z toho, čo človek prežíva a o čom uvažuje sa vie prejaviť na jeho (jej) tvári. Tvár vysiela akési signály, ktoré vychádzajú z duše.

Keď sa potrebujeme s niekým vážne porozprávať, rozprávame s ním z očí do očí, z tváre do tváre. Doslova danej osobe čelíme. Postavíme sa problému, alebo osobe tvárou v tvár.

Pozerať na niekoho je silným zážitkom. Ešte silnejším zážitkom je keď sa niekto pozerá na nás. Keď stojíme pred tvárou niekoho, vieme mať pocity hanby, ohrozenia, ale aj oslobodenia.

Prvé čítanie na slávnosť Bohorodičky je z knihy Numeri (6, 22 – 26), ktorú až tak často na liturgii nepoužívame. Boh dáva inštrukciu prostredníctvom Mojžiša starozákonným kňazom, ktorých reprezentuje Áron, ako majú žehnať ľud. V požehnaní má Božia tvár dôležité miesto.

"Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!"

Napriek mnohým žalmom, ktoré sú vyjadrením hľadania Božej tváre zo strany nás ľudí (Ako jeleň dychtí po vode z prameňa, tak moja duše Bože, túži za tebou), hlavný biblický motív ide skôr opačným smerom. To Boh hľadá nás! Boh sa na nás pozerá z láskou. Hľadá nás, keď od neho utečieme. Predpokladom našej túžby po Bohu je odveká a starodávna túžba Boha po nás (Ž 139). Ešte pred tým ako sme schopní na Boha prvý raz zavolať, nás Boh pozná a vie kde sa nachádzame.

Takéto vnímanie Boha je odlišné od deizmu, ktorý vníma Boha ako vzdialenú a dištancovanú moc, ktorá kedysi aj možno bola zaangažovaná v tomto svete, ale teraz jej je tento náš svet ukradnutý a ľahostajný. Deizmus nie je biblický.

Boh nás hľadá a žiari na nás svojou tvárou. Priaznivo sa na nás pozerá. Výsledkom toho, že vnímame na sebe tento milostivý Boží pohľad je pokoj.

Nedávno (15. 12. 2011) zomrel Christopher Hitchens, jeden z najväčších ateistov, ktorí vyjadrovali svoje postoje prostredníctvom filozofie a literatúry.  Raz poznamenal, že žiť v Božej prítomnosti môžeme prirovnať k životu v „prominentnej Severnej Kórei.“  Je tam klíma, v ktorej ide človeku len o prežitie. Musím si dávať pozor, lebo ma neustále niekto sleduje.

Biblia však hovorí o ničom úplne inom. Boh sa na nás pozerá a bdie nad nami, lebo nás miluje. Vo svojom príklade Hitchens spomína situáciu, keď nás niekto sleduje a utláča. Biblia však hovorí skôr o pohľade, ktorý by sme mohli prirovnať pohľadu milovanej osoby, manželky, manžela, detí. Pohľad Božej tváre nám dáva pokoj.   

Čítanie o Božej tvári v prvý deň kalendárneho roka je o tom, že Božia tvár sa prejavila v tvári malého dieťaťa.

Hoci nám Božia tvár naozaj prináša pokoj, nám hriešnikom môže pozeranie Bohu do tváre naháňať strach. Keď niekomu ublížim, hanbím sa a nedokážem sa pozerať človeku, ktorému som ublížil priamo do očí. Po spáchaní zla sa nebojím pozrieť do očí psovi, alebo mačke, ale človeku áno, lebo človek vie rozlíšiť dobro od zla. Adam a Eva sa po hriechu skryli. Nedokázal sa pozerať Bohu do očí. To čo im prinášalo pokoj im zrazu spôsobuje hrôzu. Preto Izraeliti mali hrôzu z toho, že by sa mali pozrieť Bohu do tváre. Báli sa, že ich ten pohľad zničí.

Radostnou zvesťou Vianoc je to, že Boh sa stal dieťaťom. Či som svätec, alebo hriešnik, dieťaťa sa nebojím. Skôr ma priťahuje a chcem sa na neho pozerať. Teším sa z neho. Keď matka príde do miestnosti s dieťaťom v náručí, pohľad ľudí sa obráti s potešením na dieťa.    

Toto robí Boh cez Vianoce. Mária prichádza s dieťaťom v náručí. Nemusíme sa ho vôbec báť. Mojžiš by si nikdy nepomyslel, že Božia tvár, ktorá bola obsahom modlitieb Izraela sa raz ukáže v tvári dieťaťa. Mária bola prvá, ktorá túto tvár videla a pozerala na ňu celý život na zemi a teraz na ňu hľadí v nebi.

Božia Rodička, prihovára sa za nás.