Blog

Vďačný utorok: Malé darčeky ako dôkaz lásky.

Radostný nový (týž)deň vám želám!

Zdá sa, že som sa tento týždeň pokúšala robiť priveľa vecí naraz. A ako to už býva, neurobila som nič poriadne. Aj preto prichádzam s pravidelnou dávkou "utorkovej" vďačnosti až dnes. A tiež preto som si ťažšie hľadala čas na každodenné kreslenie darov, ktorými som bola obdarovaná. Takže tentoraz vám ukážem (okrem jednej výnimky) len jednoduché kresbičky perom do zošita.

Vráňa tmoliace sa v tráve.

V stredu (31. 5.) som bola vďačná najmä za radosti nového života. Mladé vrabce a sýkorky na našom balkóne, švitorenie lastovičiek nad zastávkou autobusu, mláďa vrany tmoliace sa trávou... To vráňa som si aj nakreslila. Aspoň perom do zošita.

Trojmedzie: SK-A-H

Medzinárodná sv. omša.

Agapé (pohostenie) po omši.

Štvrtkovým (1. 6.) najväčším darom (okrem iných "darčekov") bola medzinárodná svätá omša na trojmedzí Slovenska, Maďarska a Rakúska. Je tam vytvorený trávnatý priestor medzi poľami s niekoľkými kamennými skulptúrami a trojhranným stolom symbolizujúcim stretnutie troch národov. A tu sa každoročne (už druhý krát) koná spoločná svätá omša. Znela tu nemčina, slovenčina, menej maďarčina, ale bolo počuť aj chorvátske piesne. Páčilo sa mi toto spoločenstvo rôznosti v jednote Božích detí. Viac fotografií z tejto akcie prinášam v samostatnom článku.

V piatok (2. 6.) som si pochutnávala na zmrzline. Najprv cestou z práce (mala som šťastie, dnes mali višňovú i čučoriedkovú - dopriala som si obe), potom aj doma na zmrzlinovom pohári, ktorý mi s láskou pripravil môj najdrahší manžel. Po celom týždni mi dobre padol večerný odpočinok, ale užívala som si aj nácvik nášho zboru, či počúvanie audioknihy Denníček od sestry Faustíny. Som vďačná za ťažké, ale predsa zvládnuté ráno, i za "ranný pozdrav" v podobe malilinkej púpavy vykúkajúcej zo štrbiny na chodníku.

Pohľad cez "miniokienko" na chóruse.

Fatimská sobota

V sobotu (3. 6.) mi robila radosť - topinka s cesnakom, ovsená kaša na raňajky, spánok do sýtosti (konečne som sa vyspala!), umyté vlasy, oblečená sukňa, balenie darčeka vyrobeného s láskou... (ešte stále som ho neposlala :-/ ale sľubujem, že zajtra to už doženiem. Naozaj!)

Ale najvzácnejším darom mi bola "Fatimská sobota". Konečne som sa dočítala, o čom vlastne má byť "Päť prvých sobôt", ktoré žiadala Panna Mária vo Fatime. Čo vlastne v tento deň máme robiť, ako a prečo. A tak som sa rozhodla pri príležitosti stého výročia zjavení vo Fatime urobiť si týchto prvých 5 fatimských sobôt práve teraz. Medzi 13. májom (výročie 1. zjavenia) a 13. októbrom (výročie posledného zjavenia vo Fatime). Viac o fatimských sobotách a mojom tohtoročnom prežívaní fatimského posolstva napíšem takisto v samostatnom článku. (Dúfam že čoskoro!)

Jahody (a podobenstvo o jahode)

V neďeľu (4. 6.) som si nakreslila jahodu. Nech vás nemýli dátum - omylom som napísala "máj" namiesto "jún". Tri písmená, ako tri písmená - asi som mysľou ešte v minulosti.

Som vďačná za jahody od svokrovcov. Za kôpor - veľa kôpru. Za jarný šalát i zelenú cibuľku. Som vďačná za večernú prácu, keď som to všetko chcela spracovať. Vďaka za jahodové gule, na ktoré si už robím chuť. Vďaka za rodinu. Za spoločenstvo, radosť, spoločnú hru... Za radosť z hudby, za hru na zobcovú flautu - aj počas sv. omše na chválu môjho Pána. Za radosť z hrania i radosť z účasti na sv. omši. Za všetky milosti, ktoré nám Ježiš cez obetu omše zosiela... Vďaka za Ducha Svätého, ktorého zoslanie sme dnes slávili. Ďakujem za našu Matku Máriu. Aj za pohľad cez miniokienko na chóruse, cez ktoré som videla práve na jej sochu.

Ešte sa vrátim k tej jahode.... skutočnej i nakreslenej. A k podobenstvu o jahode:
Aj ja som ako taká "jahoda". Aby som priniesla dobré sladké a veľké plody, potrebujem veľa vody (Duch Svätý), veľa slnka (láska Boha Otca) a živiny (spojenie s Ježišom). Inak sa nedá. Môžu mať jahody akokoľvek dobrý koreň, môžu sa usilovať, môžu byť neviemako kvalitné, ak nemajú vlahu, narastú len maličké, ak nemajú slnko, ostanú kyslé... Aj ja - len ak budem prijímať dary z neba, môžem priniesť dobré ovocie.

Aj Svätodušný pondelok (5. 6.) mi priniesol veľa radostí. Spomeniem aspoň: Autobus, ktorý prišiel na zastávku v tej istej chvíli ako ja (má 20-minútové intervaly). Som vďačná, že som ho stihla. A nestihlo mi byť zima, hoci som sa obliekla slabšie ako bolo treba. Istota lásky - od Boha i ľudí. Syn mi našiel nový hlavolam. Príjemná cesta (prechdázka) domov (po chládku). Sv. Ondrej na Trohičnom stĺpe. Spokojní ľudia v meste...

A ako bonus - Ovocie Ducha Svätého.
- Ako výzdoba na dverách (konečne som ju zavesila).
- V čítaní na sv. omši.
- V príhovore kňaza.
- V srdci. Som vďačná, za radosť, pokoj, dobrotu, zhovievavosť, miernosť, trpezlivosť... ktorými ma Pán obdarúva pre ľudí, ktorých stretávam (ku ktorým ma posiela). To nie je moja zásluha, ale Jeho dar. Pre mňa a pre ľudí okolo mňa.

Aj v utorok (6. 6.) ma Pán zahŕňal drobnosťami pre radosť. Ale hlavne som si uvedomila jednu vec. Žiadna z tých maličkostí by mi sama o sebe neprinášala toľkú radosť. Možno kúštik potešenia, nie viac. Tá blaženosť, čo mi napĺňa srdce pri pohľade na čvirikajúceho vrabca, alebo rozkvitnutú púpavu uprostred chodníka pochádza predovšetkým z vedomia, že sú to darčeky na dôkaz lásky od samotného Boha. Sú obrazom Jeho lásky, Jeho veľkosti (veleby) a krásy. Každý z nás dostáva iné prejavy Božej priazne. Podľa toho, na čo je kto citlivý. Čítala som (práve v tomto týždni) svedectvá iných žien, ktoré dostali iné neuveriteľné prejavy Jeho náklonnosti. Ale ja som vnímavá na malé darčeky. Je jedno aké malé, ak viem, že sú to pozornosti z lásky, napĺňajú moje srdce - a presne to robí môj Ženích (Ježiš) každý deň a pri každej príležitosti. Je len na mne, ako si všímam prekvapenia, ktoré okolo mňa nachystal.