Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Musím sa vám priznať, že som takmer týždeň na svoj zošit darov ani nesiahla. Alebo teda - občas som ho preložila z miesta na miesto, dokonca som si ho brávala všade so sebou. Ale nič som si od posledného "utorka" doň nezapísala. Ó, vďačná som bola, to áno. Dostala som v tomto čase veľa rozmanitých darov každý deň. Tak veľa, že sa mi ani nechcelo písať. Akoby som tým písaním vyrušila nejaké "čaro", alebo čo. Takže budem musieť teraz doháňať celý týždeň, ak sa chcem s vami podeliť.

Dostala som mnoho rôznych darčekov - niektoré malé a milé, také pozornosti "od Milého". Iné väčšie až veľmi veľké. Niektoré príjemné, a niektoré ťažké. Áno, prežívala som aj ťažké chvíle. Chvíle nervozity, ktorá sa niekedy zdala byť neprekonateľnou. Niekedy som bola až nelogicky rozrušená. Nechápala som to. Zdalo sa mi, že každý iný (iná) by podobnú situáciu zvládala v pohode, ako sa hovorí "ľavou zadnou". Ale ja som sa cítila úplne rozsypaná. "Prečo?" Volala som Pána a vedela som, že je tu, že ma "drží za ruku". No aj tak som sa kdesi vnútri (a možno aj navonok) triasla. Asi to súvisí s niečím, čo si už nepamätám. S niečím hlboko v podvedomí. Každý máme svoje tajomstvá, svoje tmavé zákutia, o ktorých ani sami nevieme, čo sa tam skrýva...

Ale niekde veľmi hlboko viem, že aj to je dar. Aj to, čo sa ukazuje ako moja slabosť, neschopnosť, alebo zaťaženie, je len rubová strana niečoho veľmi cenného. Alebo aspoň niečoho, z čoho sa môže zrodiť niečo veľmi cenné. Verím, že všetky veci majú v mojom živote zmysel. V živote každého jedného z nás. Nič ťažké by nás náš dobrý Ocko nenechal prežívať, ak by to nemalo zmysel. Ale z každého aj toho najťažšieho má vzísť veľké dobro.

Verím, že všetky tie ťažké chvíle prežíval so mnou. Viem že tu bol po celý čas. A držal ma v náručí. Vždy ma drží. Ale najradšej nás drží rukami iných ľudí. On chce používať ruky ľudí, aby nimi žehnal a pomáhal svojim deťom. On chce používať naše ruky. Našimi - mojimi rukami chce pohladiť blížneho. Mojimi ústami ho chce povzbudiť, potešiť, alebo aj napomenúť. Je to na mne, aby som uvidela človeka. Aby som si všimla, že je mojim bratom / sestrou. Aby som uvidela jeho potrebu a aby som hľadala spôsob, ako pomôcť. Ako prejaviť lásku. Nie svoju, ale tú veľkú nekonečnú bezpodmienečnú Lásku, ktorá sa tak veľmi túži rozdávať všetkým ľuďom.

Momentálne veľmi silno prežívam túto myšlienku. Musíme si pomáhať vzájomne. Jeden druhému. Neviem pomôcť sama sebe. Nemôžem byť sebestačná. Potrebujem spoločenstvo, druhých ľudí. A takisto niekto potrebuje mňa. Nemôžem si žiť "svoju" vieru, "svoju" lásku, "svoje" šťastie. Sme stvorení ako spoločenské bytosti. Potrebujeme sa navzájom. Dary, ktoré dostávame nie sú pre naše osobné dobro (iste aj to), ale na pomoc iným. Nemôžem byť šťastná sama pre seba. Len pre druhých.

Nie je dobre človeku samému. 

Keď som rozrušená, keď sa cítim zle, keď ma trápia "negatívne" emócie, môžem sa snažiť z nich dostať sama. Môžem sa modliť sama za seba. Môžem si hovoriť vo svojej mysli "užitočné" myšlienky... Ale nič nepomáha tak, ako keď sa so svojim problémom zdôverím inému (blízkemu) človeku. Keď ma niekto vypočuje. Nemusí nič poradiť. Nemusí hovoriť "múdre veci". Nie je nutné, aby mi povedal "čo mám robiť". Naopak, všetko toto skôr odvádza od toho dôležitého. Potrebné je len jednoducho "byť tu". Byť spolu. Vnímať. Nenechať človeka samého, ale byť s ním. Nič nie je tak účinné, ako keď viem, že v tom nie som sama, že niekto ďalší je tu so mnou. Že na mňa myslí. Modlí sa za mňa. Drží ma za ruku. Alebo za plecia. Nesie v modlitbách. Záleží mu na mne... Vtedy je hneď všetko ľahšie.

Aj modlitba je vždy účinnejšia, keď prednášame prosby vzájomne jeden za druhého.

Včera (v pondelok) sme oslavovali vtelenie Pána - sviatok Zvestovania Pána - ten deň, keď sa Boh stal človekom v lone svojej matky - keď bol počatý Ježiš. Počas príhovoru brata františkána na sv. omši ma silne oslovila myšlienka, že Boh prebýva v každom z nás. Každý človek je Chrámom božím. Keď stretnem človeka, viem, že Ježiš je v ňom. Neviem, akú komnatu (alebo kuticu?) mu ten človek vyhradil. Neviem aké miesto má Boh v jeho živote. Ale viem, že je tam. Ten človek bol stvorený na Jeho obraz a Boh v ňom prebýva. A ja Ho môžem vidieť v tom človeku. Môžem sa Mu v každom človeku klaňať. A môžem Mu dokonca slúžiť. V komkoľvek. Čokoľvek robím, nemusím robiť pre človeka, ale pre samotného Boha. Pre Lásku - tú LÁSKU, ktorá prišla na tento svet, stala sa biednym a chudobným človekom, nechala sa ľuďmi umučiť a zabiť. A svojou vlastnou smrťou zvíťazila nad mojou smrťou. Aj nad smrťou každého, koho stretávam.

Chcem byť rukami Boha pre ľudí ktorých stretnem. Chcem byť Jeho okom, ktoré vidí tak, ako vidí On. Chcem používať svoje ústa pre druhých tak, ako by ich chcel použiť Pán. Aby moje ústa hovorili každému o Jeho láske. O Jeho radosti, ktorú pripravil pre každého z nás. A chcem si v každom jednom človeku, ktorého stretnem ctiť samého Boha, ktorý určite prebýva v jeho srdci.

Želám vám /nám/ všetkým veľa radostných dní. A aby všetky trápenia a bolesti, ktoré nás azda stretnú, slúžili na dobré. Aby sme už teraz videli veľké dobro (aj keď ho ešte možno nevieme rozpoznať), ktoré z nich vzíde. A aby sme vždy mali pri sebe niekoho, kto nám dá pocítiť tú Lásku, ktorou je každý/každá z nás milovaný/milovaná.A aby sme pre niekoho boli aj my tým nástrojom nekonečnej Lásky.

Eva.