Popolcová streda. Ráno som pripravila raňajky aj pre kolegyňu, tešila som sa, ako ju poteším, natrela som chlieb, uvarila kávu (uvarila je silné slovo, zaliala vodou z termosky) a čakala ako radostne začneme deň. Ale moja, čo blázniš? Bola reakcia na moju snahu. Veď je popolcová streda. Vôbec som si neuvedomila, že popolcová streda a chlieb s paštétou asi nie je vhodná kombinácia.

Večer sme mali sv.omšu. znak kajúcnosti. Popol na hlave. Doslova. Pán farár znak kríža popolom urobil každému na hlavu. Do vlasov. Prečo som si dnes umyla vlasy?

Prihlásila som sa na online duchovné cvičenia. Popolcová streda je tu a žiadny email v schránke.

Tak sa zdá, že pôst nezačal práve najlepšie. Čo som robila, všetko naopak.

Online DC začali až od pondelka, v pondelok sa mi zdalo, že to zvládnem. V utorok ráno som prešvihla čas na rozjímanie. Teda v čase rozjímania som raňajkovala a rozprávala sa, ale nie s Bohom. V stredu som mala pocit, že toto nie je pre mňa. Vzdať sa by bolo také jednoduché. Ale počula som hlas, že je to len tretí deň a mám vytrvať. Štvrtok sa zobudím s bolesťou hlavy, žalúdočná nevoľnosť. Kto by v takom stave meditoval polhodinu? Skúsila som, ale nešlo to. Čakám, čo prinesú ďalšie dni. 40 dní je celkom dosť dlho na to, aby sa mi aspoň niekedy podarilo meditovať tak, ako treba a ako by som chcela.

Pôst sa blížil a ja som rozmýšľala, aké predsavzatie si dám tohto roku. Nejesť čokoládu, keď žiadnu nemám asi nie je to pravé. Ale predsa v chladničke som jednu videla. Čokoláda nie. Čítala som rôzne články a nápady na pôstne predsavzatia, ale akosi ma nič neoslovilo. Potom som si spomenula na online DC a to bude pre mňa tohto roku to pravé. Skúška vytrvalosti.

Pôst je čas, keď sa máme meniť. Zastaviť. Je to radostný čas. Mal by byť. Čas, keď si odriekame. Odišla som do Ugandy, odriekla som si pohodlie domova. No, nebolo to pôstne predsavzatie. Ale je mi to také normálne, prirodzené. Cítim sa veľmi dobre. V podstate mi nič nechýba. Mala by som mať pocit, že teraz si toto odriekam, je to pre mňa veľmi ťažké a celý deň myslím na to, že to jedno som si odriekla. Alebo ako mám prežívať odriekanie? Keď si poviem, že dnes budem piť len vodu a celý deň ma nenapadne otvoriť si pepsi, je to odriekanie? Bez boja? Alebo mám zápasiť a bojovať?

Vďaka Ti, Pane, že nám dávaš odpovede na otázky a oveľa viac ako si pýtame. Zachovaj nás vo svojej priazni a vylej svoju slávu a moc, nech svet vidí, že si živý PÁN!