Druhá cesta do Ugandy
Často hovorim Panovi, ze ma moze prekvapovat a rada sa nechavam od Neho prekvapit. Pan je super! Ma prekvapuje!
V pondelok, 3.2.2014, som bola na sv.omsi v TV LUX, potom na charite a ze ci nechcem pozehnanie od kapucina. Do kancelarie vosiel pater Peter Vician, sme sa niekde stretli a sme priatelia aj na FB. Tak to bola pecka!
Vo Viedni na letisku som si pozrela boarding pass, ze gate D61. Chodim po chodbach, nasledujem sipku ku gate G. vo vytahu neviem najst tlacitka, boli velmi nizko, previezla som sa vytahom, zistila, ze vlastne hladam gate D. dalej hladam gate G a cisla som si zase poplietla, nastastie som nakoniec prisla k spravnemu lietadlu. Do Istanbulu sedeli vedla mna 2 slecny. V Istanbule som mala necelu hodinku na prestup. Hladam 306 a pri mne cisla okolo 200. Pozriem na tabulu, pri mojom lete bolo, ze chodte k brane. Prejdem kusok a uz pisu, ze sa nastupuje a ja pri cisle 220. Na konci dlhociznej chodby som konecne nasla čo som hladala.
V lietadle na mojom mieste sedelo asi 6 rocne dievcatko. Vedla nej asi jej 4rocna sestricka a pri ulicke akiste ich mama. Teraz čo? Z druhej strany ulicky sedel ich otec a poprosil ma, ci by som sa nevymenila s jeho dcerou. Suhlasila som a automaticky som si sadla k oknu, ako som mala na listku napisane, len na druhej strane. Cochvila prisiel mladik, ze ake mam cislo, vysvetlila som, ze som si vymenila miesto, pochopila som, ze on ma listok k oknu, tak samozrejme, nic sa nestalo a pustila som ho k oknu. Usadili sme sa a o chvilu sa ma nieco opytal alebo povedal nieco v zmysle, ze to bolo odo mna mile sa vymenit a potom aj jeho pustit k oknu. Ja nemam problem s takymito vecami, vsak vacsinou v lietadle spim. To som netusila, ze tento 8 hodinovy let bude vynimka. S Fredom, tak sa vola ten mladik, sme sa rozpravali cely cas. Bol trosku tmavsej pleti, avsak pochadzal z Bostonu, priezvisko mal irske a isiel do Rwandy navstivit matku. Nejaku rodinu ma aj v Anglicku, teraz pracuje v Egypte, chysta sa ist pracovat do Tokya, zil aj na Havai a v Norsku, cez Vianoce bol v Parizi s kamaratom. V auguste bude mat 30 a kde on vsade bol, som len pocuvala s otvorenymi ustami, teda nie naozaj, aspon dufam.
Priniesli nam jedlo. Humus mi padol na nohavice. Na tricko mi padol dezert. Po jedle som cely pohar vody vyliala na seba aj na Freda. Akoze prasiatko sa moze ist schovat. Napriek vsetkemu sa Fred so mnou aj nadalej rozpraval. Po case navrhol aby sme si pozreli film. (Ake romanticke! )Nastavil na svojej aj mojej obrazovke to iste a spustil naraz. Neskor som hladala nieco v taske a nasla som sumivy vitamin, ze si da. Povedala som, ze si to musime dat do vody. Asi nerozumel. Hodil vitamin cely do ust, zapil coca colou, snazila som sa ho zastavit, ale bol rychly. Pytam sa si ok? Ano, no musim ist na toaletu. Chudiatko. Akiste to nebol prijemny pocit.
Let ubehol velmi rychlo, lietadlo mala zastavku v Kigali, Rwanda, niekto vystupil, aj Fred, niekto nastupil a leteli sme do Entebbe, Uganda. Pozrela som sa na mapu letu a tesila som sa, ze som uz bola aj na juznej pologuli, i ked iba v lietadle asi hodinku.
V Entebbe ma vyzdvihli a cakala nas cesta do centra.
V centre dievcata tlieskali a rozbehli sa za mnou, hodili sa na mna vsetky, velka radost! Potom mi popodavali ruky ako je zvykom a zarozmyslala som nahlas, ze ci si este pamatam vsetky mena a jedna sa zastavila, vystrela sa a povedala svoje meno Jovian (džovian). Vecer mi tancovali, spievali, usmievali sme sa, bolo to krasne!
Unavena po narocnej ceste a prebdenej noci som isla skoro spat.
