Blíži sa pôst. Doma by som pomáhala organizovať maškarný pre deti z našej obce. V sobotu ma prepadla myšlienka, veď aj tu si môžeme urobiť prinajmenšom zábavný večer so súťažami. Mám skúsenosť s našimi dievčatami, že keď sa im niečo nedarí, urobia chybu pri písaní alebo nesprávne odpovedia, tak sú z toho nesmierne zničené, na tvárach sa im udomácni výraz nešťastia a koniec. Prestanú komunikovať. Neviem či sa cítia urazené alebo ponížené alebo ako to nazvať. Jednoducho sa zrútil svet, ak niečo neurobili na 100%. A človek nerobí vždy a všetko na 100%.

S vedomím, že zábavný večer so súťažami môže mať koniec v slzavom údolí, začala som spisovať aktivity. Rozdelila som dievčatá na tri skupiny, každá skupina mala zastúpené všetky ročníky a vymýšľala som súťažné otázky. Vedomostný kvíz. Podľa ročníkov a učiva, ktoré preberajú v škole a ktoré sme precvičovali.

Večer som si obliekla sukňu, zvýraznila oči linkou a maskarou, na hlavu som si uviazala šatku a keď som vstúpila do jedálne, dievčatá v nemom úžase na mňa pozerali. Boli ticho. Sedeli. A čakali. Nachystala som si veci a predniesla úvodnú reč.

Dobrý večer, vitajte! Dnešný večer je špeciálny. Budeme súťažiť. Budú aj odmeny. V súťažiach je niekto prvý, druhý a tretí. Budete získavať body. Keď sa súťaží, tak niekto vyhráva a niekto má menej bodov. Nesmiete sa vzdať! Musíte sa snažiť ako skupinka, spolupracovať. Godfrey to tlmočil. Tak snáď porozumeli.

Prekvapenie sa konalo, keď prváčky a druháčky nevedeli povedať, kde je lopta. Lopta je pod stolom. Preberali to aj v škôlke. Len na papieri. Ja som reálne rozmiestnila predmety a pýtala sa, kde sú. Odpovede: lopta je stôl, pero je stôl. Úplne vynechávali kde sú tie predmety. Ani po nápovedi sa to nezlepšilo. Každá skupinka dosiahla v tejto súťaži nula bodov. Nečakané. Kde robím chybu? Možno boli v strese, lebo som ich postavila dopredu.

Aktivitka na pamäť. Pod šatku som umiestnila niekoľko dosť predmetov, 10 sekúnd celá skupinka pozerala a mali napísať čo najviac, čo si zapamätali. Asi som im mala dať nakresliť tie veci, predsa len, angličtinu sa len učia. Ale na druhej strane, v každej skupinke bola jedna šiestačka a tá by už mohla vedieť napísať pár vecí po anglicky. V skupinke bolo po sedem dievčat a na papieroch mali napísané 3,4 a 6 vecí čo si zapamätali alebo vedeli napísať po anglicky.

Vedela som, že keď sa nebude dariť, vzdajú to. Aj tak bolo. Elsa a princezná Anna z rozprávky FROZEN a Rapunzel na obrázkoch, s vetou She is a ..... girl, mali doplniť aká je, dobrá, krásna, precvičovali sme to so štvrtáčkami, aj tretiačkami niektorými. Chcela som tri vety za tri body. Dve skupinky písali ako divé, mali už dve vety, no jedna skupinka nič. Sedeli a pozerali. Povzbudzujem nech píšu, znovu vysvetľujem, ukazujem na vetu, kde treba doplniť slovo. Tváre kamenné. Žiadny náznak snahy. Súťaživý duch? Neprítomný. Vzdali to. Nakoniec šikovná štvrtáčka vzala pero a stihla napísať dve vety.

Na záver aktivít sme si zatancovali ouky doky a head and shoulders, keď už sú tie fašiangy a čas vypršal. Spočítanie bodov a odovzdanie cien sme nechali na nedeľu. Nechcela som aby išli spať smutné.

V nedeľu neplakali. Tretia skupinka bola smutná. Nebolo im do reči. Vytáčalo ma to. Bola som rada, že neplačú, ale pozerať na ich tváre bolo hrozné. Mala som darček pre každú. Vyzvala som ich, nech si idú pre odmenu. Nič. Sedeli. Hlavy sklonené. Ak sa im nepáči, nemusia si prevziať odmenu, nechám si. Počítam do troch. Zdvihla sa jedna dievčinka. Dve-tri sa aj zdvihli, aj si sadli. Jejda, nervy som mala! Nakoniec by som napočítala aj do desať. Slimačím tempom prišli všetky. Dostali nálepku. Nálepky boli najmenšie, druhé miesto malo väčšie a víťazi mali najväčšie nálepky. Cukrík a ceruzka pre každú. Asi ich budem motivovať nabudúce, že iba víťazi dostanú odmenu. Ale to sa mi potom asi vzdajú hneď dve skupinky a jedna bude víťaz bez boja.

Uvedomujem si, že takéto aktivity sú pre dievčatá nové. Aj aktivity pri učení. Nie sú zvyknuté. Dobre, aj na Slovensku sa niektoré deti rozplačú, keď nevyhrajú. Sú smutné. Ale tieto dievčatá to preháňajú. Príliš to prežívajú. Podľa môjho názoru. A najhoršie je, že nič nepovedia.

Pozitívne je, že na otázku, či mám aj nabudúce pripraviť súťaže, odpovedali áno. Najmä ľudia z víťaznej skupinky. Nevzdám sa. Budem ich ďalej nútiť vyrovnať sa s neúspechom. Budeme sa učiť do odpadnutia. Budeme súťažiť. Budeme až do konca mája. Tak nám Pán Boh pomáhaj!