V nedeľu (9.3.) sme boli v nemocnici. Jedno dievčatko si nechali na pár dní. Vysoké teploty, nič nepomáhalo. Vošli sme do izby, popri stenách malé nemocničné postele, na zemi rohože a na nich matky s deťmi ležali. Na jednej aj naša deva. Vyšli sme von, že sa prejdeme. Dievčatá ma držali za ruky, svorne sme išli. Katke zazvonil mobil, celkom tanečná hudba, tak som začala akože tancovať, dievčatá sa smiali. Vonku sedeli žienky na podstienke s deťmi, pozorovali nás a smiali sa. Čo hovoria? Že tancuješ. Katka mi neskôr povedala, že hovorili, aká som slobodná, že tancujem a že je vidno, že mám dievčatá rada a im rozumiem. Bolo to milé, že ma cudzie ženy tak vidia.

Prišiel čas na lieky. Do izby prišila sestrička a braček s veľkým vozíkom. Volali po mene deti, ktoré prichádzali, dávali im lieky alebo injekcie. Matka jedno spiace dieťa na chrbte, druhé za ruky dotiahla k vozíku. Držala ho vo vzduchu, chlapec kopal nohami, plakal, do ľavej ruky mu sestrička dávala injekciu. Bolo to hrozné. Chcelo sa mi zorganizovať ich tam. Nech ho dajú ľahnúť na postel, podržia, upokoja.. ale som sa len dívala ako všetci v miestnosti... naša deva je už doma a zotavuje sa pomaly.

V stredu doobeda niečo vydávalo zvláštny zvuk v centre, sťaby koza plakala, ale nebola to koza. To chlapi z kozej farmy pri pasení ulovili mladú antilopu. Bude obed. Chutná bola. Na druhý deň som sa zobudila s bolesťou hlavy a žalúdka. Veľká ťažoba. Žeby antilopa nezapasovala?

Išli sme k lekárovi. Najskôr sme čakali skoro hodinu na laboranta, ktorý zaskakuje aj na inej klinike. Zobral mi krv z prsta a čakali sme na výsledky. Mám pocit, že budem zvracať. Ale asi nebudem. Ok, chcela som schudnúť, chcela som si odriekať. Ale nie takto. V bolesti. V bolesti sa rodia deti, dobré myšlienky, tak som v pohode. Ďalšia príležitosť chváliť Pána v ťažkostiach. Nemá to byť ľahké. Chce sa mi spať. Stále mi je na vracanie. Pozerám, kde by bolo také vhodné miesto. Ale všade okolo je betón. Kam by som mala bežať? Cez cestu do trávy? Mala by som mať plán, keď to príde. Teraz iba čakám. Hovorím Katke, že mi je veľmi zle. Ideme sa prejsť okolo plota za kliniku. Je tam veľmi úzky záhon by sa dalo povedať. A je tam strom. Má taký super konár, o ktorý som sa oprela a ...

Už mi je lepšie. Sedím naspäť na drevenej lavičke. Medzitým odišiel lekár kamsi. Čaká nás viac. Laborant prišiel s výsledkami. Spustila som paľbu otázok. Tak čo? Čo mi je? Som v poriadku? Áno? Nie? Laborant nestíha. Áno. Áno čo? Je to malária. Ok. Čakáme na doktora. Predpísal mi tabletky. Skoro po dvoch hodinách na klinike ideme domov. Tri dni spím, ležím, užívam tabletky, niečo zjem a trávim veľa času na toalete. Nič príjemné.

Tri dni som dievčatá nevidela. Iba z diaľky. Pri večernej modlitbe som sedela na verande pred svojou izbou. Dievčatá ma prišli pozdraviť. Smutné tváre mi podávali ruky. Posledné devy prehovorili, auntie, sorry. Ach, chcelo sa mi plakať. Aj od bolesti.

Poobede som sa cítila už celkom dobre, vyšla som von, dievčatá sa bicyklovali a tešili sme sa, že sme zase spolu. Jamila: auntie, malaria finish? Asi päťkrát sa ma spýtala. Dala som im foťák. 140 záberov za polhodinku. Celkom dobre. Večer sme si pozerali fotky a vysvetľovala som im, prečo nie sú niektoré fotky zaostrené a že fotky sú krajšie keď sú na nich tváre. Ale mnohé fotky boli aj vydarené.

Mám veľmi rada, keď mi ľudia napíšu spätnú väzbu alebo nejaké myšlienky. Je to krásne, keď sa môžeme aj takto na diaľku obohacovať. Tak som si aj dnes uvedomila, že v pôste je dôležité každý deň chcieť opravdivo milovať Boha, seba a blížnych. A nakoniec, veď je to celoživotný plán.