Každý štvrtok chodíme do neďalekého mesta Red Bluff pomáhať. Je to aktivita v rámci našich školských povinností. Nie je to práve svetlý bod môjho týždňa, ale čím viac tam chodím, tým intenzívnejšie si uvedomujem, že toto nie je len ďalšie školská cvičenie.
V Red Bluffe zakladajú nové spoločenstvo a my ako skupinka študentov z Bethelu pôsobíme ako dobrovoľníci. Nemáme žiadnu konkrétnu náplň. Našou jedinou úlohu je kontaktovať sa s miestnymi, dať im vedieť o možnosti prísť medzi kresťanov, no najmä pomôcť im s hocičím, čo by potrebovali. Občas zbierame odpadky, chodíme po uliciach a potichu sa modlíme za obchody, aby prosperovali alebo klopeme ľuďom na dvere.
To posledné mi robilo asi najväčší problém. Prvé, čo mi napadlo, boli samozrejme svedkovia Jehovovi (koho by to nenapadlo?). S malou dušičkou prísť k dverám, čakať kto sa ukáže. A potom vychŕliť zo seba pár viet, ktoré ma majú zachrániť od trapasu. Nikdy neviem, ako ľudia zareagujú. Nič im nepredávam, dokonca ich ani neevanjelizujeme (má to vôbec nejaký zmysel? Má! A veľký). Po niekoľkých pokusoch to išlo celkom hladko a ja som začal chápať, aká je moja rola v tomto celom.
Dnes sme boli v chudobnejšej štvrti. Nevidel som rodinné domy z Beverly Hills 90201, ale zanedbané bytovky, občas so zápachom, ktoré obývali sociálne slabšie rodiny, starí ľudia alebo slobodné mamičky. Stretli sme ľudí, ktorí nemajú jednoduchý život. Nedostatok peňazí, pokazené rodinné vzťahy, osobné tragédie. Miesto, kde by som asi nešiel hľadať americký sen. Napriek tomu sa po niekoľkých minútach rozhovoru otvára pred nami pole milosti. Zažívame Božiu prítomnosť, ako na najlepších chválach v Betheli. V týchto zlomených a často krát zabudnutých ľuďoch objavujeme zlato, ktoré si nikto nevšimol. Po rozhovore sa ešte spolu pomodlíme (zvyčajne nám Duch dá pre nich nejaké proroctvo alebo slovo povzbudenia), obdarujeme osobu pár dolármi, ktoré ostali vo vačku a ideme ďalej.
Túto školskú aktivitu už nepovažujem za povinnosť. Čím väčšia chudoba, tým viac lásky k ľuďom prežívame. Čím väčšia beznádej, tým viac sa v nás prejavu Kristus – nádej slávy. Čím menej síl majú, tým viac sa Boh priznáva. Nechodíme ako sociálny pracovníci, prichádzame k ľuďom ako zástupcovia Kráľovstva. Existuje tma, ktorú by sme nepresvietili?
Premýšľal som, prečo práve tí, ktorí sa dostali na pokraj spoločnosti najviac priťahujú Boží záujem. Prečo tam Boha najviac cítiť? Sú pre Neho neodolateľní. Ich zlomenosť priťahuje Jeho dobrotu. Šialene po nich túži.
Nebolo to tak náhodou aj s nami? Neboli sme v očiach spravodlivosti odsúdení na zánik, bez šance na vlastnú záchranu? Bláznivá Láska kráčala po špinavých uliciach sveta, aby pobozkala vydedencov a prostitútky. Nerobil to ako súčasť svojej sociálnej agendy. Bola to Jeho vášeň
Skúste sa dnes zastaviť pri bezdomovcovi alebo zaklopať na dvere susedom, ktorí sú na tom finančne zle. Nevnucujte sa. Nepripravujte si plán ich spásy. Nechajte sa premôcť šialenou láskou a budete ohromení Božou prítomnosťou.
Teším sa na budúci štvrtok.
--
O tom, ako sme sa my Brozovci dostali do Ameriky, nájdete v tomto blogu
