Videla vynútené interrupcie novorodencov a hrubé zaobchádzanie s kresťanmi

Hoci je tento príbeh starý už niekoľko rokov, z úcty ku všetkým kresťanom, ktorí trpeli a trpia v Severnej Korei ho predkladám slovenskej verejnosti.

            Soon Ok Lee vstúpila do Kaechon väzenia ako oddaná komunistka, ale za hrozných podmienok stratila vieru v bezbožnú ideológiu Severnej Kóree. Následne po jej prepustení a odvážnom úteku do Južnej Kóree našla vieru v Krista.

            "Videla som niečo tak nepredstaviteľného, tak hrozného, že som chcela dať svetu o tom vedieť," hovorí Soon Ok Lee, jedna z mála ľudských bytostí, ktoré prežili a ponúkajú podrobný opis podmienok v severokórejských politických väzniciach. Lee svedčila pred Kongresom USA a publikovala knihu o svojich skúsenostiach "Oči zvierat bez chvosta, Monografia z väzenia severokórejskej ženy“ (Živá obeť Co.).

            Bola falošne obvinená a poslaná do väzenia kvôli zranenej pýche jedného zo svojich nadriadených v materiálovom distribučnom centre, kde pracovala.  Pravdepodobne elegantné sako v štýle ako ho nosil Kim Čong-il spôsobilo rozruch medzi nižšími vedúcimi, a tak všetci chceli mať oblečené toto štýlové oblečenie. Bohužiaľ, materiál na to bol k dispozícii iba v Číne a komunistickí vedúci si začali nárokovať viac ako je ich podiel.

            "Šéf úradu bezpečnosti žiadal dve saká vyrobené z tkaniny, zatiaľ čo všetci ostatní dostali iba jednu," píše. "Bez zvyšovania hlasu som mu vysvetlila, že som mu nemohla dať viac ako bol jeho podiel. Náhle sa otočil a vypľul zo seba, "Dobre, Soon Ok. Budete ľutovať, "a odišiel do kancelárie.

Zatknutá a falošne obvinená

             O niekoľko týždňov neskôr v pokojné nedeľné ráno bola Lee zatknutá za porušenie obchodnej  politiky komunistickej strany a prijímanie úplatkov. "To predsa pre mňa nedáva zmysel; Bola som tak čistá ako sneh, "poznamenáva. "Bol to všetko prefíkaný plán po pomste od náčelníka bezpečnostného úradu."

            Bez možnosti rozlúčiť so svojím manželom, ktorý ju nikdy viac neuvidel, bola umiestnená do vlaku na sedem hodín do jej prvého väzenia. "Za tri dni mi nedovolili zavrieť oči," píše o jej prvom výsluchu. "Celé tri dni ma bili a požadovali, aby som odpovedala na ich otázky. Len som opakovala: "Čo odo mňa chcete? Naozaj nechápem. "

            Leeovej mučitelia boli ako démoni. Popisuje ich oči ako oči dravých zvierat, žiariace nepozemským svetlom. „Desilo ma pozrieť sa do ich očí. Ich hlasy boli Zlo samé.“

            Používali paletu diabolských techník priznania. Bola strčená do vnútra pece, kde boli pálené tehly. Keď stratila vedomie kvôli veľkému teplu, odvliekli ju preč a naliali studenú vodu na hlavu, aby ju oživili a zintenzívnili ich požiadavky na priznanie.

            Spomína si ako bola bičovaná koženým bičom, a zároveň pripútaná k stoličke. "Ešte horšie ako bolesť mučenia bolo, že bola úplne nahá pred všetkými  mužmi," píše vo svojej knihe. "Veľmi som sa hanbila. Bol som tak naštvaná, zúrila som."

"Mučenie na zamrznutú rybu"

Prišla zima a Lee stále nepodpísala priznanie, tak vyšetrovateľ prikázal jednému zo strážnikov "nechať túto ženu zmraziť." Bola nútená zostať vonku v noci v jej spodnej bielizni takú dobu, že bola blízko k smrti zamrznutím. "Počas prvých 20 alebo 30 minút, ruky a nohy boli tak studené, že som sa cítila trochu ako blázon. Potom prišli bolesti. Ale čoskoro bolesť zmizla a moje telo zostalo úplne otupené, "píše. Dozorcovia to volali "mučenie na zamrznutú rybu."

            Lee bola šokovaná, keď zistila, že väčšina ľudí, ktorých sa stretla na väzenskom dvore boli zatknutí pre odmietnutie dať úplatky svojim nadriadeným, takže všetci tam boli pre niečiu pomstu. Stále verná komunistka, uvažovala ", ako to mohol zákon umožniť. "

            Sedem mesiacov po jej zatknutí bola prevezená do vypočúvacieho centra. "V túto chvíľu som stratila právo na občianstvo v Severnej Kórei," píše. "Tiež som bol vylúčená zo strany. To znamenalo, že som stratila všetky moje ľudské práva. "

            Jej nový vyšetrovateľ ju mučil veľa dní, aby dosiahol priznanie. "Potom, čo mi zhodili putá, nemohla som stáť alebo chodiť rovno kvôli mojej slabosti a stratila som vedomie o čase," píše. "Raz, keď som nadobudla vedomie, môj chrbát ma svrbel." Keď Lee siahla na chrbát, aby sa poškriabala, zbadala, že jej tam niečo lezie.

            „Svojimi opuchnutými očami som videla červy na celom mojom chrbte. Muchy pristáli na mojom otupenom tele a vložili svoje vajíčka keď som bola v bezvedomí celé hodiny. "Jej nová cela nemala žiadne kúrenie v zime a jej vyšetrovateľ trval na tom, že jej okno musí zostať otvorené aj v noci. "Studený vietor a snehové vločky fúkali do cely a zmrazili moje telo. Bolo mi príliš chladno na spanie. "

            Lee prežila na minimálnych potravinových dávkach, ktoré prestavovala zvyčajne kôrka sušenej kukurice s niekoľkými fazuľami. "Jedlo malo mať 30 percent fazule a 70 percent obilia, avšak, väznitelia vzali väčšinu z fazule pre seba," píše. Väznitelia ju upozornili, aby to nikomu nepovedala, že nedostala svoje fazule, lebo jej polámu rebrá.

Verejný súd

            Konečne prišiel čas na verejné konanie ohľadom Lee, ktoré sa konalo v sále. Policajt, ktorý bol pri nej, jej prikázal hovoriť "áno" na každú otázku, ktorú dostane na súde.

            "Máte na výber," povedal. "Hovorte to, čo som vám povedal. Naopak, ak budete spurná, potom vás tajne zlikvidujeme. Keď zomriete, zruším proces a budete uvedená ako chýbajúci väzeň."

            "V priebehu celého súdneho pojednávania môj obhajca nepovedal ani slovo, aby ma bránil," poznamenáva. "Prišiel iba formálne. Nikto nepovedal môjmu synovi alebo manželovi o procese. Nemala som ani svedka, čo by sa ma zastal. "Keď proces skončil, Lee bola odsúdená na 13 rokov do väzenia za spreneveru verejných majetkov.

            V knihe Lee naživo opisuje svoj nový domov, Kaechon väzenie, naplnené so 6000 politickými väzňami. Ako prišla, poručík jej predstavil novú realitu. "Ty nie si už ľudská bytosť," povedal. "Ak tu chceš prežiť, radšej vzdaj myšlienky, že si človek." Bolo jej pridelené číslo 832 ako nová identita.

            Noví väzni si museli zapamätať súbor prikázaní, ktorý začal prvým prikázaním: 'Uctievaj Kim Ir-sena a Kim Čong-ila celým svojím srdcom' Obaja boli zbožňovaní predstavitelia severokórejskej spoločnosti a občania boli povinní nosiť obraz "veľkého vodcu" na svojom oblečení po celú dobu. Dokonca aj návštevníci hlavného mesta boli povinní navštíviť obriu sochu zosnulého diktátora a vzdať mu poctu.

            V novej cele sa Lee stretla s tridsaťdeväť ročnou ženou, ktorá ukradla asi pol kilogramu cukru. Bola za to odsúdená na tri roky väzenia a všetok jej majetok bol skonfiškovaný štátom. Keď sa odvolala k vyššiemu súdu, nahnevala tým prokurátora a ten navýšil trest až na 20 rokov.

              Spočiatku Leeine potravinové prídely predstavovali 80 gramov jedla, menej ako jeden sústo; potom bola pravidelná dávka 100 gramov kukurice a slaná kapustová polievka.

Práca vo väzenskej továrni

            Vo svojej knihe Lee ju opisuje takto.  Ako väzňa ju prebudili o 5 hod ráno, potom strávila celý deň prácou vo väzenských továrňach na výrobu odevov a obuvi pre potrebu vývozu do západných krajín. "Prežili sme každú minútu so strachom," poznamenáva. "Po dni ťažkej ​​práce (ktorá trvala až po polnoci) mali len štyri hodiny spánku od 1 do 5 hod; oni sa však  nemohli uvoľniť ani počas týchto štyroch hodín, "píše. "Každú noc dvaja väzni boli určení na sledovanie ostatných, ktorí spali. Druhý deň ráno, väzni, ktorí zostali hore, museli hlásiť, čo povedali v spánku ostatní väzni. "

            Lee popisuje pracovníkov, ktorí čelili náročným kvótam a dôsledkom v prípade, že urobili chyby v práci. "Keď som farbila oblečenie, musela som byť veľmi ostražitá," píše. "Keby som dala šaty do farbiva v zlom poradí, farba by mohla vyjsť zle a ja by som bola hodená do samotky."

            "Samotka bola len taká vysoká, aby osoba mohla sedieť na podlahe," spomína. "Betónové tŕne trčali zo stien, takže sa väzeň nemohol oprieť . Osoba mohla len sedieť a nepohybovala sa mnoho dní. "Dôsledkom toho mnohým väzňom nohy ochrnuli a nikdy viac normálne nechodili.“

            Lee avizovala, že jej továreň poslala 900.000 podprseniek do Ruska a desiatky tisíc svetrov do Japonska. Japonci vrátili mnoho svetrov, lebo si sťažovali, že boli špinavé. "Raz Francúzsko objednalo papierové ruže," píše. "Každý väzeň mal kvótu 1000 ruží denne. Po valcovaní toľkých ruží, ich končeky prstov boli opotrebované a krv vytekala z kože. "

            Aj napriek tomu, že Lee bola vychovávaná ako ateistka, prvýkrát začala uvažovať o Božej existencii počas svojej väzenskej skúsenosti. "Rozmýšľala som o ľuďoch," píše. "Niekedy boli tak ľahko premožení; niekedy všetko prežili tak neuveriteľne. Kvôli tomuto zázračnom prežitiu človeka som nemohla poprieť existenciu Boha. "

Násilné potraty

            Je smutné, že Lee bola tiež svedkom nútených potratov v Kaechon väzení. V čase, keď bola prevádzaná z jednej cely do druhej, videla šesť tehotných žien ležiacich na betónovej podlahe po pôrode detí, ktoré mali byť mŕtve. "Jed vstriekli do bábätiek," spomína. "Po podaní injekcie tehotné ženy trpeli v obrovských  bolestiach, kým deti zomreli do 24 hodín.“

            "Akoby zázrakom, niektoré z detí sa narodili živé. Kričali ako normálne deti. Keď sa narodilo živé dieťa, lekársky dôstojník prikázal väzňom, ktorí lekárom pomáhali: "Zabi ho! Títo zločinci nemajú právo mať deti. Čo robíš? Zabi ho hneď teraz! "

            "Matky týchto novorodencov dieťa práve položili na zem a vzlykaly tak bezmocne, zatiaľ čo trasúcimi sa rukami lekársky väzeň skrútil krk dieťaťa. Väzni zabalili deti do handry a hodili ich do koša. "

Kresťania v táboroch

            Kresťanskí väzni boli známi ako " veriaci v povery." Kvôli svojej viere v nebo, nebolo im nikdy dovolené pozerať sa hore počas svojej väzby, boli nútení držať svoje oči k zemi. "Raz za mesiac boli veriaci umiestnení vo dvore pred všetkými väzňami a nútení zaprieť svoju vieru," píše. "Vzhľadom na to, že ju nezapreli, dostali tie najhoršie pracovné úlohy, ako je čistenie záchodov a odstraňovanie ľudských výkalov."

Ďalšie nebezpečné úlohy pre kresťanov súčasťou práce v gumárni, továrni na tavenie a v bani.

            Jedného dňa bola svedkom toho ako šesť kresťanských väzenkýň prevážalo viac ako tonu ľudských výkalov z toaliet vo veľkej nádrži. Bolo to obdobie monzúnových dažďov, ony pracovali v lejaku.

            Žena menom Ok Dan Lee vliezla do nádrže, aby ju otvorila, ale pošmykla sa na klzkom povrchu a spadla do odpornej zmesi.

            "Sestra, môžeš vyjsť?," volala jedna z jej priateliek na ňu.

            "Mám problém," zalapala po dychu, keď sa snažila udržať hlavu nad odpadom.

            "idem za tebou a pomôžem Ti," povedala jej kamarátka. Dôstojník sa ju pokúsil zastaviť, ale ona vyliezla na tank a skočila zachrániť svoju priateľku. Potom sa iná žena vyšplhala nádrž a potom ďalšie.

            "Všetky štyri ženy skočili do nádrže, aby pomohli svojim priateľkám," spomína Lee. "Každá z nich sa snažila vytlačiť ostatné." Potom nižší dôstojník nariadil dvere nádrže uzavrieť,  a tak kruto ukončil ich osud. "Dvere boli zatvorené a ženy boli ponechané v nádrži. Nikto nikdy sa nepokúsil vziať telá von. "

            Lee hľadala odpoveď na jednanie týchto žien. "Keď som videla ich lásku,  vyvolávalo to otázky v mojej mysli, ktoré som nevedela zmazať," píše. "Ako mohli zomrieť pre niekoho iného? Aké je to nebo, že stálo za takú obetu? "

            Lee videla viac dôkazov toho, že kresťania boli viac zneužívaní než ostatní väzni, ale napriek tomu bola udivená ich postojom. "V niektorých prípadoch, zatiaľ čo veriaci boli bití, pozdvihli sa a začali spievať chorály a povedali" Amen. " Stráže boli z toho šialené a vzali ich  späť k elektrickej mučiarni. Nikdy som nevidela niektorého z veriacich vrátiť sa z tej miestnosti. "

            "Oni nielenže nikdy krivo neobviňovali ostatných, ale boli ochotní vziať na seba vinu za iných. Dokonca zomreli za ostatných väzňov.“

            Pri jednej príležitosti videla zúriaceho dozorcu, pretože kresťan nechcel poprieť svoju vieru. Jeho hnev bol tak intenzívny, že Lee sa myslela že je nadrogovaný." Začal dupať na kresťana a pripomínať ostatným väzňom, "To sa vám stane, ak budete niekedy veriť v nebo. "

            Potom správca nariadil všetkým 6.000 väzňov v tábore chodiť po celom tele kresťana. "Bolo to nepredstaviteľné, ako zomrel."

Kresťania používaní ako pokusní králici

            Lee tiež svedčí o používaní biochemických zbraní pri experimentoch na väzňoch, vrátane kresťanských väzňov. "Každé ráno som musela volať tie mená," hovorí. "Mnoho z nich práve prišli do zajateckého tábora, takže boli oveľa zdravší ako my ostatní."

            "Boli určení do laboratória biologických zbraní. Strčili ich  do miestnosti, uvoľnili rôzne biologické látky, a sledovali ako rýchlo ľudia zomreli, "hovorí Lee. "Potom vzali dalších, priviazali na postele, napichali injekciami a pozerali ako umierajú dni, či týždne."

            Jedného dňa zazvonilo v tábore zvukové znamenie, ktorý zvyčajne signalizovalo likvidáciu väzňa. "Ja som premýšľala, kto by mohol byť tentoraz popravený," spomína Lee. Keď sa všetci zhromaždili, dôstojník zavolal meno  Soon Ok Lee.

            "Padla som na kolená," píše Lee. "Nemohla som pochopiť, čo som urobila, aby som si zaslúžila verejnú popravu."

            Dvaja vojaci ju predviedli pred všetkých a oznámili: "Ok Lee verne pracovala pre Kim Il Sunga, preto sme sa rozhodli ju za jej prácu odmeniť. Vráti sa do spoločnosti.  Hovorím vám všetkým, aby ste pracovali tak tvrdo ako ona, potom budete môcť ísť domov. "

            Lee si všimla, že 140 kresťanov v prvom rade zdvihlo hlavy, aby sa na ňu pozreli, čím porušili väzenskú politiku. "Ich oči žiarili nebeským svetlom," píše. Cítila, ako ich oči ju prosili, aby svedčila o tom, čo videla v tábore. "Nikdy nezabudnem na pohľad týchto prosebných očí."

            V deň jej prepustenia vybehla cez železné brány väzenia s neuveriteľnou radosťou do náručia svojho syna. "Videla som, že môj syn beží ku mne. Zvolal: "Teraz je všetko opäť v poriadku!" Jej syn bol vysokoškolský študent, ktorý bol nútený opustiť školu po jej zatknutí, a strávil krátke obdobie v pracovnom tábore. Leein manžel, riaditeľ školy, bol tiež prevezený do pracovného tábora a tam zahynul.

            Lee odhaduje, že v Severnej Kórei existuje 200.000 väzňov, a verí, že je jednou z mála tých, ktorí sa dostali von. "Bola som prvá za posledných 30 rokov, ktorým bolo vydané špeciálne privilégium prepustenia od Kim Ir-sena."

Odvážny útek

            Kniha zaznamenáva Leein odvážny únik zo Severnej Kórey, ktorú ukázala ako "brloh zla." So synom preliezli v noci cez hory, potom bežali cez zamrznuté rieky do Číny, vydali sa na cestu do Hongkongu a nakoniec do Južnej Kórey. Celá cesta trvala takmer dva roky.

            Po ich príchode do Južnej Kóree boli stručne vypočúvaní juhokórejskými úradníkmi. Raz prišiel inšpektor, aby s nimi porozprával a povedal: "Ak sa chcete rýchlo prispôsobiť životu v Južnej Kórey a tak zabudnúť na  všetko svoje utrpenie, mali by ste si prečítať túto knihu."  Podal im Bibliu, ktorú Lee nikdy predtým nevidela. Potom začal spievať  Lee pieseň "Úžasná milosť".

            "Ja som poznala melódiu a pripojila sa k nemu v speve," píše, aj keď si nepamätala, kde sa naučila pieseň. Neskôr sa jej začali vracať  spomienky z doby, keď bola veľmi mladá. Začala si rozpomínať, ako jej matka a jej priatelia sa zhromažďovali v noci, aby mohli"robiť výšivky" a spievali o tom ako pôjdu do neba. Spomenula si, že keď išla spať, matka jej spievala pesničky.

            "Uvedomila som si, že moja babička a moja matka mi rozprávali o Božom slove  bezpečným spôsobom," píše. "Keď severokorejské deti chodia do školy, učitelia sa ich pýtajú, či ich rodičia niekedy tajne čítajú z čiernej knihy. Ak prezradia svojich rodičov, sú zato odmenené. Ale keď deti rozprávali o svojich rodičoch, rodičia boli vzatí preč. "

            Lee po vypočúvaní navštívila prvýkrát kostol a začala čítať Bibliu, pretože aj ona "chcela žiť dobrý život." Keď čítala slová Jána 8:32, "pravda ťa oslobodí," odovzdala svoj život Ježišovi Kristovi a začala zažiť skutočnú slobodu, hovorí. "Čoskoro môj syn tiež prijal Ježiša a začal prichádzať so mnou do kostola."

            Aj dlhú dobu po jej prepustení Lee trpela nočnými morami o mučení a myslela, že musí žiť so svojím "smutným srdcom navždy." Ale Boh ju začal očisťovať a liečiť jej bolestné spomienky.

            "Bola som uzdravená Božou láskou. Už nemám desivé sny. Som slobodná."

            Leeino telo stále nesie stopy mučenia, ktoré znášala. Niektoré z jej zubov sú vybité, ľavá strana tváre je čiastočne ochrnutá, má jazvu pri ľavom oku. Stále trpí bolesťami hlavy od kopania do hlavy, jej zrak sa zahmlieva čas od určitého času a ramená má krivé. Napriek tomu, že je vďačná Bohu.

            "Dnes všetko, v čo sme dúfali a snívali sa stalo skutočnosťou," hovorí. "Je to naozaj zázrak."

Zdroj: Godreports.com

Foto: Soon Ok Lee