Jarka, ak mám doma manžela, 5 detí a svokru , neviem občas kde mi hlava stojí... Ak na chvíľku niekam odídem ja, alebo oni,stačí pol hodinka a už sa cítim nejako nesvoja... akoby mi niečo naozaj podstatné chýbalo...

jasné že chcem... len tak môžem ja napredovať, ak mi niekto robí život zaujímavý... a je jedno či tým alebo oným smerom. raz sa musím krotiť a inokedy tiež, chichichi

Chceš mať nervy?

Život je zaujímavý aj bez nervov, nemyslíš?

Jarka ,nervy máme všetci.... len niektorí to dokážu tak maskovať, ako by ich nemali.

asi som nepochopil.. pripada mi to nejaké zacyklené..

Jasné ! Ja ťa chápem. Ja som tak isto. Pracujem na dedinskej pošte, t.zn. 7-8 hodín v jednom kuse sedím pri okienku a vybavujem stránky. Lenže treba vedieť, že je rozdiel pracovať na pošte v meste , a iné je to v malej dedine. Tu pozná každý každého a poštárka obzvlášť vie hneď ráno všetky klebety, všetko čo sa stalo, kde sa stalo , kto , kde , s kým , atď.. Niekedy je to namáhavé, keď mám pred okienkom nekonečný rad a nevidím kde je koniec, a vtedy si povzdychnem, Bože, ostal ešte niekto doma ? alebo každý sa hrnie na poštu ? Čo nesedia doma, keď je taký nečas !
A naopak ( ako Otka píše ), kedˇ nepríde nikto, tak mám tiež pocit , že mi ľudia chýbajú. Kde sú, kam šli, čo robia, prečo dnes nechodia ? .
V podstate mám na nich nervy, a nekonečnú trpezlivosť .
Judit Horváth

Aj náš život je tak nejako "zacyklený"...
veď práve... videla som minulý víkend mamku, ktorá revala, naozaj plakala,až nebola schopná slov, že po náročnom dni duchovných cvičení dve hodiny nemohla uspať svoju malinkú dcérku, snažila sa , aby ostatní v papundeklovej chate mohli spať a ona sama bola tak unavená, že túžila iba po jednom, aby jej dieťa stíchlo a spalo... keďže v dnešnej dobe nie je jednoduché počať dieťa,vynosiť dieťa ( ozaj toľko spontánnych potratov nebolo hádam nikdy... aj to dieťatko bolo vytúžené, vymodlené a napriek tomu , tá mamina bola v štádiu, že sa už nevedela ovládať a plakala ráno preto, lebo hlavou jej v noci behali myšlienky, že ten vankúš použije na umlčanie....
to je ten paradox a tá zacyklenosť , hovorí sa, že náš život plynie v špirálach, že sa vraciame stále k tomu istému , len vo vyššom leveli...

no asi to bude tým, napríklad, že taká matka nemá nikdy voľno. Aj keď jej deti nie sú doma, je s nimi neustále a tým že stráca nad nimi kontrolu v ich neprítomnosti, ju núti ešte viac na ne myslieť a "byť s nimi iným spôsobom" takže si vôbec neoddýchne, práve naopak, to bytie s nimi tým iným spôsobom ju zaťažuje a vyčerpáva ešte viac akoby jej pílili uši tým neustálym Mamííííííííí. A teda neoddýchne si tá mamka vôbec, ale je ešte viac unavená a preto by bola najradšej aby zase ich bola doma toľko, že budú do seba vrážať, ale bude v podstate Vidieť a Vedieť čo sa deje a nebude musieť to nejako externe prácne zisťovať a zabezpečovať, čo je potrebné...

sssspočítané podčiarknuté:
človek príde na to, že najlepšie je to tak, ako to je, keď sa nám zdá že na nás to už je príliš, lebo to môže byť aj horšie....

priznávam bez mučenia,
1.zapáčila sa mi táto moja slovná hračka
2. vedela som že v ľuďoch je zvedavosť a chcú vedieť čo inému lezie na nervy, teda názov = marketinogvý ťah
3. čím kratší príspevok, tým viac komentárov na vysvetlenie
4. ak je niečo nejasné, ako v mojom prípade,to lezenie na nervy, každého čitateľa napadne to jeho lezenie na nervy, a môže si pri tom riešiť svoj problém a nemusím ho zaťažovať tým mojim....
5.koľkí sa zľakli že to ONI mi lezú na nervy? a spytujú si svedomie? chichichi
a tak by som mohla pokračovať do 100

Otília,

viem, sú v živote veci, nad ktorými akoby sme strácali vplyv a nemohli ich ovplyvniť. No aj vtedy si stále môžeme vybrať ako k nim budeme pristupovať.

A ak nás niečo vytáča, tak je to predovšetkým náš problém - a treba s tým niečo robiť - ak chceme . . .

Ak sa chceš vytáčať, ak túžiš po tom, aby Ti kadekto liezol na nervy, tak si to užívaj.

akoby povedal jeden klasik od susedov: "pánové, to je hluboké nedorozumění..."

Nie Jarka, tak ako si to ty pochopila, som to ja vôbec nemyslela, Jozef H. to pochopil presne.
Ani otec Štefan nerozumie.
Nuž nie všetci máme myslenie také ako iní. A v tom je krása. Keby na svete boli iba púpavy, asi by to nebolo ono, ale ak sú aj fialky, aj ruže( aj keď majú tŕne) aj žíhľava,( aká je v jej útrobách sila) aj materiná dúška, aj obyčajná tráva, čo zdá sa je na nič, a tak krásne vonia pokosená a sušená a pochutnajú si na nej hoviatka a určite má viac kyseliny listovej než ja a pritom aj ja aj tráva máme chemické zloženie v podstate rovnaké.... a tráva v konečnom zmysle je užitočnejšia ako ja...
chichichi

napadol mi opakovane vtip:

hovorí kliešť kliešťovi:Ešte je len 10 hodín doobeda a už ma dva krát vytočili!!!!

Aj keď múdri radia najnovšie už nevytáčať, ale vyťahovať kliešte...a už vôbec nenatierať olejom, lebo vraj kliešť sa dusí a pri tom "vygrcá" obsah svojho tráviaceho traktu do rany a tak infikuje svojho dočasného hostiteľa ešte aktívnejšie....

Otilka,

mám 6 detí a bývame v rodinnom dome 12 ľudí. Donedávna nás bolo 14 - no manželovi rodičia už zomreli. Naozaj si myslíš, že netuším, o čom si písala?

Mile dievcata :-),
citam, citam, a predsa asi aj mne nieco podstatne unika... Uvedomujem si, ze ked ma nieco vytaca, je to moj problerm - lebo nieco som nespracovala dobre. A tak je to cesta priblizit sa lepsie k Panovi a zaroven k ludom. A ked mi nikto nelezie na nervy - tesim sa, ze si mozem oddychnut, nacerpat sil - modlit sa a dakovat. Snazim sa prezivat pritomnu chvilu a skutocne si ju vychutnat - oddychovat. Byt stale v napati - fuha, taky zivot by som nechcela. Staci mi "prilezitostne" napatie, ktore zijem. Zaroven tiez poznam velmi dobre stavy bez oddychu, bez moznosti sa nadychnut, nacerpat sil. Neuveritelna vycerpanost - fyzicka, psychicka,... ostava nadej proti nadeji - verit, ze raz to skonci, len teraz treba vydrzat. A vlastne nic ine neostava :-) (naozaj treba vydrzat, a to dietatko, ktore nie a nie uspat, predsa len treba uspat... a vydrzat). A hoci nic necitime, je viera, ze Niekto je s nami.

Jarka, koľko máte miestností? a metrov štvrocových?A dvor a nejaké hospodárske budovky, v ktorých sa tiež dá "zašiť"?
Ja mám skúsenosti iba s 3 a 5 izbovým bytom a žiadnym dvorom, aj lavičku spred činžiaku nám niekto premiestnil nevedno kam....

Nie,naopak, myslím si že ty, Jarka, dobre vieš o čom to je, len ty môj žargón chápeš doslovne a ja mám na mysli niečo v posune do nadhľadu a tam je ten rozdiel.

v podstate som iným spôsobom chcela napísať, že nech by sme ako utekali pred našim životným poslaním a povolaním, stále nás ono dostihne. Ak sme unavení z toho že nás je veľa, stačí 20 minút bez ľudí, aby nám začali chýbať a aby sme vedeli že toto, od čoho sme túžili odísť aspoń na chvíľku je pre nás to pravé orechové...
Raz dávno sa ma jeden kńaz spýtal, netúžila si po rehoľnom živote?
Ja mu na to, že ke´d som rástla, netušila som že nejaký iný stav ako manželstvo existuje... Ak mi to Boh " zatajil" asi vedel čo robí.
Boli chvíle, ked som trpela na preľudnenosť mojej reality a padli myšlienky i slová, že byť tak niekde v pustovni... v nejakej jaskyni....

ale prišiel čas, kedy som pochopila, že ak by som mala možnosť žiť svoj život ešte raz, nič by som nezmenila. Znovu by som sa vydala, za toho istého manžela a riešila tie isté radosti i starosti s tými istými deťmi... ( zabiť ich nemôžeš, vychovať sa to nedá....to so značnou nadsázkou a úsmevom od ucha po ucho tvrdí ich spoluautor.

Má aj iné hlášky: chcem mať ženu ktorá ma živí a prácu ktorá ma baví....
ale v našom humornom prostredí, s jazykovedcom ktorý zbiera "hlody" podobného typu a deti sa pridávajú: nevariaci Tomáš, včera prostredný syn vymyslel úsmevnú variantu , zakričal z kuchyne pomaličky piaty, a manžel dobehol že aj on chce piť, že počul Pi aj ty... A ak sa k tomu pridá že mi včera zmizol háčik na háčkovanie a svokra zahlásila, že náš pes ho musel zobrať a potajomky asi háčkuje na Valentína niečo.... tak sa stala víťazkou včerajšieho kola humorných hlášok, ale pred tým navštívila kontajner na plasty a skontrolovala či s tou igelitkou potrhanou od mojej vlny nevyhodila háčkovku práve ona.... chichichi

Katka, ak ťa zaujíma ako to s tým dieťatkom bolo:
témou formačného víkendu bola Modlitba
Maminka sa ráno chválila cez slzy, ako dve hodinky nevedela uspať malú, až to vzdala a odišla o 2 poschodia nižšie, do jedálne, aby malú nepočula ako ziape na celé kolo. Začala sa v tej jedálni modliť. vydržala to pár minút a ke´d sa jej zdalo, že asi stačilo, vrátila sa a zistila že to jej dieťatko odrazu spinká. Tak sa ráno delila s radosťou ako Boh vypočul jej prosby hlasité, i s tým, ako už malomyseľnela, a že na budúce to skúsi otočiť, najprv sa modliť a nie až po dvoch hodinách...kedy už nevie kudy kam.
Povzbudilo nás to všetkých. My s manželom sme bývali oproti ním, a spali sme tak tvrdo, že sme ani netušili, že niekto dve hodiny vyspevoval... ono v našej izbe bolo nanajvýš + 15 stupńov celzia , naobliekali sme na seba všetko čo sme mali, zadebnili epedami z chodby z gauča celú stenu papundeklovú aj okno a snažili smee sa zaspať čo najskôr, kým k nám zima prenikne pod paplónik letného strihu. Ráno som sa zobudila presne v tej polohe ako som ľahla, takže som sa radšej ani nepohla, aby mi nejaká časť tela nevykukla...
ráno manžel podotkol, že niekomu tak zima bola, že aj hasiaci prístroj z chodby niekto použil na uteplenie.... chichichi

OK, Otílka.

5 a pol roka sme bývali šiesti v jednej izbe - to ale detičky boli ešte malinké - okrem najstaršieho syna.

Ďalších 10 rokov sme bývali siedmi v jednej izbe a už sme mali aj vlastnú malú kuchyňu ( ktorá zároveň bola pracovňou, našou spálňou, občas aj kúpelňou či pračovňou .) Žiadna automatická práčka, žiadne jednorázové plienky - pre zdravotné problémy najstaršej dcérky nosila plienky ešte ako trojročná - a už som mala ďalšie dve menšie deti - denno denne som v rukách prala plátenné plienky z troch detí ... to znamenalo aj vyvárať ich vo velikánskom hrnci na peci v kuchyni.
A vo vani plákať. Jasné, že v studenej vode.

A rozloha obývaného priestoru? 12 m štvorcových, potom 15m štv. a teraz 30m.

Pred zavedením eura manžel chodil ešte celý kalendárny rok do práce, ale výplatu už nepriniesol. Sama som bola na materskej dovolenke. Potom manžela celkom prepustili a kým som vybavila dávku v hmotnej núdzi, žili sme z 5 Sk na deň na jedného člena našej rodiny. Manžel nemal prácu tri roky.

Aké milé objaviť spriaznenú dušu.
Ja som ale chodiaca a práve táto práca ma naučila aké je dôležité nenechať sa vytočiť. Milujem úseky, kedy nestretnem nikoho, vtedy sa rozprávam s nebom. Mám však rada aj úseky, kedy sa musím naladiť na počúvanie alebo vysvetľovanie. Teraz, keď je zima dokonca komunikujem aj zo psami, aby som počula svoj hlas a nebola dlho ticho. / A na môj údiv aj sa im to páči, alebo im je tiež zima a preto tak neskáču?/

Jarmila a Otília, vďaka za zaujímavý slovný "ping-pong" - myslím, že podávate dobrú "medicínu", pre tých, ktorí by si náhodou mohli myslieť, že majú ťažký život. Ja som napríklad pochopil, že bývanie v rodinnom dome (6 izieb, telocvičňa, práčovňa, garáž, dielňa, pivnica a záhrada) s tromi vysokoškolákmi je totálny luxus i keď cez "skúšobné" boli každú chvíľu inde, vyrušujú dlho do noci, ...
Nech vás Pán obdarí trpezlivosťou - nezabúdajte, že sú ešte aj ľudia, ktorí sú na tom horšie, ako vy! My sme sa tým utešovali v "horších" časoch, keď sme bývali s troma "plienkovými deťmi" (dvojičky + 1) + 1 v dvojizbovom byte (42 m2 aj s balkónom) - dnes si z toho pamätáme väčšinou tie veselé chvíle. Tak si to užívajte, tieto okamihy sa už nevrátia - ako v tom bradatom vtipe: Otázka na rádio Jerevan: "Kedy bude (v Sovietskom zväze) lepšie?" Odpoveď rádia: "Lepšie už bolo!"