3.časť rozšírená

   Z práce som odišla preto, lebo moja práca našu rodinu držala vo Vranove a manžel už 16 rokov dochádzal do práce na Filozofickú fakultu do Prešova a z roka na rok to niesol ťažšie a ťažšie. Presťahovaniu sa do Prešova stále bránilo to, že mám dobre platenú prácu vo Vranove. Bude jednoduchšie odísť, ak prácu mať nebudem, nuž som dala výpoveď a po 8 rokoch a 92 dňoch pracovného pomeru som bola šťastne nezamestnaná. Načasovanie bolo skvelé, ale na to som prišla až omnoho neskôr. Počas mojej "nezamestnanosti" som začala s Kvetkou rozmotávať jej klbko ne(šťastia).

 Určite vás zaujíma ako sa v trojizbovom byte dá ubytovať cudzia žena popri 6 stálych obyvateľoch. do spálne sme nasťahovali na válndu dcérku, v manželskej posteli som spala ja s Kvetkou, manžel na gauči v obývačke, traja chlapci v chlapčenskej detskej, Takže sme vytvorili chlapčenskú detskú , dievčenskú izbu a obývačka bola manželskou spálňou, s tou zvláštnosťou, že ja som pendlovala medzi dvoma izbami počas noci, aby nikto nebol ukrátený o moju prítomnosť, ani manžel, ani Kvetka. S Kvetkou sme sa rozprávali, spoznávali celé dni a noci. Ja som sa snažila získať si jej dôveru, a ťahala som z nej ako z chlpatej deky jej otrasný príbeh slovíčko po slovíčku. Ak ho niekomu rozprávam ja, zvyknem hovoriť, že to je horor na 7 ľudských životov a nie na ten jej jeden, čím všetkým si Kvetka musela prejsť.

Oči Kvetka otvorila v pôrodnici niekde na nemeckom pomedzí čiech a jej prvý nádych a plač nepotešili nikoho. Jej tmavovlasá matka a tmavovlasý otec nechápali, ako ich dieťa môže byť blonďavé, doma majú už 4 a všetci majú vlasy tmavé ako oni. To nie je naše dieťa, my ho nechceme... znela prvá veta ktorú dieťatko na tomto svete počulo. Z pôrodnice putovalo do kojeneckého ústavu. Po nejakom čase si rodičia uvedomili, že také dieťa , ktoré oni nechcú, by pre nich mohlo byť  aj v istom zmysle zaujímavé. Prihlásili sa s predstieraným záujmom o dieťa v kojeneckom ústave. čo tí rodičia vymysleli? Čo bolo ďalej? Aj moja trpezlivosť prechádzala skúškami. Kým ja by som všetko najradšej vyklopila naraz, musela som sa naučiť akceptovať človeka, ktorý si v živote vypestoval kopec nám nepochopiteľných návykov. Okrem iného aj mlčanie, neodpovedanie na žiadne otázky, ktorý si zakázal čokoľvek cítiť, lebo to čo poznal bola iba bolesť, ktorý si zakázal snívať  o niečom peknom... Dlho sme bojovali s vysvetľovaním, že keď sa rukou blížim k jej hlave, že nemusí so strachom uhýbať hlavou v domnení že ju idem po tej hlave biť. Trvalo pol roka trpezlivého, láskyplného a uisťujúceho tréningu, než sme sa spolu dopracovali k štádiu, že som jej ja mohla vybrať padáčik z púpavy z vlasov. Nikomu inému to nedovolila ani po takom čase. Keď som dosiahla to, že ma pustila bez viditeľného strachu a obáv do jej vlasov,napadlo mi, že veď mne je tak príjemne, ak sa mi niekto hrá s vlasmi.  A všetko začalo nanovo. Znovu strach, znovu tréning, uisťovanie...Na moju otázku, Kvetka, čo cítiš keď sa ti prehrabávam jemne vlasmi? Odpovedala nič, ja som si zakázala niečo cítiť. Po čase sa spýtala, a čo by som mala cítiť? Vysvetliť niekomu, že si môže dovoliť prežívať pocit príjemna a relaxovať, zatvoriť pri tom oči a na nič nemyslieť, bol pre Kvetku španielskou dedinou. Pochopila som postupne , že toto je beh na veľmi dlhé trate.

Raz mi Kvetka poodhlalila ten, raz onen drobný kamienok z jej životnej mozaiky. Stále podľa množstva lásky, ktorou ju moja rodina a priatelia zahrňovali. Bolo samozrejmé, že sme ju všade brali so sebou a predstavovali ako naše vtedy 5. dieťa a každý zdá sa to aj akceptoval. Najlepšie sa tejto úlohy zhostili naše deti, ktoré si vybrali z police knihu Prenatálny vývoj dieťaťa týždeń po týždni a deń kedy sme sa s Kvetkou prvý krát na internete rozprávali, bol vyznačený za jej ďeň počatia sa v našej rodine. Týždeń čo týždeń sme si spolu pozerali v knihe a premeriavali priemer hlavičky, dlžku nožičky a rúčky, a ukazovali približne aká je teraz Kvetka maličká a koľko nám podrástla. Možno to dospelým príde divné, ale mńa nič lepšie nenapadlo, iba prejsť si s Kvetkou deň za dňom jej prenatálneho života, aby s našou rodinou prežila, aké je to úžasné, ak je niekto očakávaným a vytúženým dieťaťom. Ona o pol hlavy vyššia ako ja, prijala tú rolu s vďačnosťou. Keď sa pýtala a čo bude keď sa narodím? Ja jej na to , no budem ťa prebaľovať, v lekárni sa dajú kúpiť plienky veľké na teba, neboj sa aj pusu na bruško dostaneš, ako ju dostávali pri prebaľovaní všetky naše deti, Aby si vedela aké to je.

Naozaj si nepamatám, aké mala Kvetka priezvisko keď sa narodila, ale do troch rokov bola ašte aj  Holubová, Ptáčková aj Králiková. Podnikaví biologickí rodičia ju za peniaze ponúkali na čierno bezdetným manželským párom na druhom konci českej republiky. Keď po nejakom čase peniaze utratili a potrebovali ďalšie, prišli sa vyhrážať rodine, ktorá ich dieťa mala, že ich udajú na  polícii, že oni majú ich dieťa. Tí sa zľakli, Kvetku im vrátili a ona putovala ako tovar k ďalším dočasným majiteľom, ktorí boli ochotní za ńu zaplatiť. Po troch takýchto "výmenných" pobytoch o ňu prejavila záujem bezdetná dvojica manželov, ale tí nemali dosť peňazí, aby si ju kúpili , tak si ju iba na nejaký čas prenajali, za menej.

Počas doby prenájmu Kvetky si jej prenajímatelia všimli, že Kvetka má zle pozrastané (asi pred tým dolámané) viaceré dlhé kosti na rukách a nohách a zrejme to, ako sa správala aj naznačovalo, ako s ňou bolo od narodenia zaobchádzané.  Prenajímatelia udali rodičov Kvetky, že obchodujú s vlastným dieťaťom na čierno a vysúdili si ju. Stali sa z nich on a maminka. Jeden z týchto bezdetných manželov mal matku, ktorá žila s nimi v spoločnej domácnosti.  A tu prichádza moment,  jeden z mála v živote, kedy sa Kvetke začínajú rozžiarovať a rozširovať zreničky. Opisuje Babičku ako jediného človeka, ktorý ju začal učiť, čo je to mať rád. Kvetka označila babičku za prvého človeka, ktorý ju objal v živote. Človeka, ktorý na ňu mal čas a učil ju žiť. Kvetka mala 3 roky keď prišla do tejto rodiny a k babičke. Identifikovala sa s Barunkou Boženy Němcovej.  Príbehy Babičky a Barunky jej tá jej babička často rozprávala. Popisovala mi kde babička spávala v kuchyni, kde čo mali v tej kuchyni, kde rada sedávala Babička a kde Kvetka. To čo som počúvala neliezlo už ako z chlaptej deky, ale plynulo bez zábran. Po dlhom čase Kvetka dokázala sama  súvisle rozprávať. Pred zrakom nám defilovali jedny Vianoce s babičkou, druhé Vianoce s babičkou...