Ak sa pri čítaní vo vás nanovo prebudí túžba stať sa človekom, ktorý bude prinášať nádej konkrétnym ľudom v konktrétných situáciach, môžeme len dúfať, že naša spoločnosť sa začne pomaličky obrodzovať.
Keby sme chceli vysvetliť slovo nádej, určite by sa našlo niekoľko jeho definícii.
Odborných, ale aj poetických.
Nech by sme už nádej charakterizovali akokoľvek, isté je, že je a musí byť neoddeliťelnou súčasťou ľudského života.
Inak by sa len veľmi ťažko prekonávali a riešili problémy a skúšky, ktoré nás sprevádzajú celým životom.
Jednou z typických črt nás, kresťanov, by malo byť aj to, aby sme boli v spoločnosti poslami nádeje.
Je to však nesmierne ťažké, pretože mnohé média a isté skupiny ľudí úmyselne podsúvajú beznádej a tak ludia postupne zmalomyseľnievajú. Takto otupení v myslení sú potom ľahkou korisťou manipulácie.
Dá sa vôbec ešte prinášať otupeným ľudom nádej ? Dá. A je to momentálne nesmierne potrebné.
Všetci túžime po Nádeji, že náš život má zmysel a cieľ.
V neslobode pred novembrom´89 mnohým pomohli kvalitné knižky či časopisy prevažne dovezené potajomky zo zahraničia. Nehovoriac o tajne získanom výtlačku Svätého Písma.
Ľudia duchovne blokovaní spoločnosťou naplno hltali každú stranu, ktorá prinášala nádej skrze učenie Ježiša Krista. Dnes máme našťastie textov na výber.
Kvalitných, ale žiaľ, aj dosť brakov, či priam až nebezpečných.
A možno teraz prichádza čas, keď v záplave rozných kníh a časopisov túžime po živej skúsenosti s nádejou.
Chceme mať skúsenosť s ozajstnými vzormi ľudí nádeje. Skutočný človek nádeje musí byť napojený na Boha. On je jej prvotným žriedlom. Ľuďom nestačí len počúvať o Ježišovi Kristovi, teda evanjelizovanie ústami.
Chcú vidieť vzory a ich konkrétne dobré skutky, ktoré budú presvedčivé. Hlavne mladí ľudia, ktorí sú zaplavení technikou a virtualným svetom, potrebujú živý kontakt s ľuďmi nádeje.
Skúsení a zrelí učitelia určite potvrdia, že každý žiak sa dokáže učiť, ak ho vyučuje učiteľ, pri ktorom cíti, že ho má rád.
A tu kdesi väzí posolstvo nádeje. Ježiš, ako príklad empatického pedagóga, plný milosrdenstva neposielal ľudom letáky, časopisy a knihy.
Nehovoril spoza rečníckeho pultu všeobecne, čo sa má a čo sa nemá robiť. On prichádzal k ním osobne. Približoval sa v konkretných situácii a prinášal pomoc a útechu. Prinášal nádej a preto mu uverili.
Ak sa pri čítaní vo vás nanovo prebudí túžba stať sa človekom, ktorý bude prinášať nádej konkrétnym ľudom v konktrétných situáciach, môžeme len dúfať, že naša spoločnosť sa začne pomaličky obrodzovať.