Nikto nepríde k Otcovi iba cezo mňa Ján 14,6
Ja som Cesta, Pravda i Život
Všetci ich dobre poznáme. Sú to Ježišove slová, ktorými sa jasne stanovuje exkluzivita jeho postavenia na ceste spásy. Naozaj v nikom inom niet spásy okrem Krista. Prišiel preto, aby sme mali život, a to v hojnosti(porov. Jn 10,10). Prišiel vydať svedectvo pravde, ktorá nás oslobodí. Je to jasná reč, neznesie nijaké iné tvrdenia a úchylky. Bez ohľadu na to, či si to niekto uvedomuje alebo nie, spása je jedine skrze Krista. On je ústredným bodom celého procesu dejín človeka a v ňom i dejín spásy. Nikto nepríde k Otcovi, iba cezo mňa... (Jn 14, 6).
Žijeme v čase keď sa dar spásy ponúka celému ľudstvu. Nikto nie je vylúčený. Ježišova krv tiekla za každú ľudskú bytosť. Mladého i starého, veriaceho i neveriaceho, dieťa či nenarodený ľudský plod, dobrého i zlého, vzdelanca i primitíva. Odkedy Syn človeka odovzdal dielo kríža Otcovi so slovami dokonané je a jeho láska objala celé dejiny ľudstva, Boh pozerá na každého z nás očami lásky svojho Syna, ktorý verný Otcovej vôli zotrval na kríži v postoji lásky k človeku, a ako milujúci nevinný stiekol z poslednej kvapky krvi. Toto je základ, toto je istota pravdy, o ktorú sa opiera nádej eschatologickej budúcnosti ľudstva. Áno, o tú pravdu ide, že Ježiš ešte raz príde ako dokonávateľ dejín. Na tú chvíľu čakáme.
Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov.... (porov. Hebr 1, 1 ). Tieto slová autora listu Hebrejom možno v širšom význame aplikovať na všetky cesty za poznaním Boha a na všetky náboženstvá, ktoré sa usilujú rozlúštiť základné otázky zmyslu ľudského života a jeho smerovania. Avšak kľúčom a vrcholom všetkého je On – Kristus. ... v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze, ktorého stvoril aj svet ( Hebr 1, 2 )
Aj my sme „v posledných dňoch“ svedkami oživovania starých pohanských kultúr a odkazov vekov dávnych civilizácií. Naši bratia, často v detstve pokrstení kresťania, nachádzajú cestu do sveta mystérií a cez tieto dávno mŕtve alebo importované cudzokrajné rituály stávajú sa vyznavačmi tajomných náboženstiev a ezoterických praktík. Môže to byť zaujímavé, atraktívne, ale.... V prostredí kresťanskej civilizácie, ktorá dávno prekonala pôvodné pohanské korene nových národov a absorbovala a pretransformovala ich originálne hodnoty, sa návrat k týmto kultom javí viac ako podivne.
Iste, nikomu nemožno prikazovať, ako sa má na ceste duchovného hľadania rozhodnúť. Pokiaľ by šlo iba o folklór, o oživenie a preniknutie do tradícií našich dávnych predkov, je to dokonca chvályhodné. Zmätok však začína tam, kde sa začne tvrdiť, že všetky náboženstvá sú rovnocenné a že je jedno, aké náboženstvo človek vyznáva. Veď miera pravdy, ku ktorej sa to-ktoré náboženstvo približuje, je veľmi odlišná, preto vôbec nemôže byť pravda, že je jedno k akému náboženstvu sa človek hlási. Tu samozrejme nepôjde o to, aby sme niekoho robili vinným za to, že je druid, budhista, moslim, žid alebo vyznávač náboženstva afrických pralesov.Človek si väčšinou náboženstvo nevyberá, ale sa doň rodí spolu s celou kultúrnou výbavou. Učí sa ho spoznávať a nakoniec prijať.
Osobitná cesta čaká toho, komu osud takýto štart nedoprial, a on sa musí sám prácne zorientovať a rozhodnúť. A kto mu pomôže, ak nie je nablízku nikto, kto by autenticky predstavil cestu, ktorou je Kristus a jeho slovo, ktoré znamená bezpochyby život?! U nás ateistická propaganda, inde sekularizačná vlna chcela vytrhnúť z duše človeka akúkoľvek stopu transcendentna. Človek súčasnosti ostal ozbíjaný o hodnoty, na ktoré má prirodzené právo ako mysliaca bytosť, ale potreba a túžba zostali. A tak sa s vášnivou vervou vrhá na všetko, čo tieto hodnoty aspoň dáva tušiť. Vlastná kultúra sa spreneverila v samej podstate, zradila hodnoty z ktorých vyrástla, a tak súčasný človek siaha po tom, čo prinášajú civilizácie a kultúry iné, hoci aj zabudnuté a znova objavované. Kto to chce hľadajúcemu a nespokojnému človeku vyčítať?! Je to jeho vlastná cesta k pravde, ktorá je ešte veľmi vzdialená...... lebo tá pravda je len jedna – zjavená v Kristovi.
Problém je inde, nie v hľadajúcom. Problém je v nás, že nie sme tam, kde sa ľudia pýtajú a nevieme ani odpovedať tak, aby to bolo prijateľné. Nie, nie, nie! Nebojte sa!!! Tu naozaj neide o lacný výpredaj kresťanstva. Naopak, ide o kvalifikovaný a empatický prístup k súčasnému človeku, ktorý hľadá, pýta sa a má veľké nároky. Chce diskutovať, a s čím sa stretne? Často s povrchnosťou a neochotou voči takejto náročnosti. Nakoniec s odsúdením, možno s démonizovaním.
Náš najvyšší pastier a učiteľ rímsky biskup, pápež Ján Pavol II. nás učí inému zmýšľaniu. Je odvážny a smelý. Vie, že jedine pravda nás môže všetkých oslobodiť Už pred šestnástimi rokmi sa odhodlal na neobyčajný experiment, ktorý zatriasol celou zemou. Dodnes žijú medzi nami takí, ktorí mu to neodpustia. Ale pápež sa pravdy nebojí a je jej najpovolanejším strážcom. A to je podstatné. On, ktorý vysoko nad svetom nesie viditeľné znamenie kresťanskej viery, chcel na ekumenickom a medzináboženskom modlitbovom stretnutí v Assissi ukázať, že svet sa bez Boha nemôže zaobísť. Máme v živej pamäti, čo nám pred rokom povedal aj v Petržalke: O crux, ave spes unica... (Ó kríž, nádej jediná). Áno, Svätý Otec mal určité obavy, aby sa týmto počinom nevnášal medzi náboženstvá zmätok. Preto jasne a opakovane vymedzuje v dokumentoch kresťanskú a katolícku identitu. Na modlitbovom stretnutí chcel pripomenúť, že svetové náboženstvá ukazujú, že myslia na dobro ľudstva. Podľa jeho slov Assisi nastoluje vysokoteologické znamenie: predobraz jednoty, ktorú ponúka Kristus všetkým ľuďom dobrej vôle. Cesta k jednote jediného Božieho ľudu je často naším očiam skrytá, a predsa ona má skutočnú a objektívnu hodnotu. V rámci tejto radikálnej jednoty treba si ceniť aj iné, nekresťanské náboženstvá, podčiarkujúc pravé hodnoty, ktoré opatrujú. Koncil učí, že Katolícka cirkev neodmieta nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravé a sväté.
Naozaj nejde o nijaké miešanie náboženstiev, ale o spoločné úsilie v pokore si vyprosiť Božie požehnanie. Cirkev Ježiša Krista zostane navždy držiteľou pravdy, sebazjavenia Boha milosrdenstva a lásky. Ale i ona sa chce naučiť počúvať tých, ktorí dosiaľ hľadajú nepoznaného Boha v tieňoch a obrazoch, a od ktorých sám Boh nie je ďaleko. Dialóg je najskôr počúvanie a pochopenie, až potom obohatenie, prípadne konsenzus.
Pred nami je ešte ďaleká cesta k prežívaniu plnosti zjavenej pravdy. Cesta k nej však nevedie cez vojny a obviňovania, ale cez pokoru a vzájomné poznávanie a vytváranie hodnôt, ktoré s nami prechádzajú aj do večnosti.
Katolík a kresťan sa nemusí báť straty svojej viery alebo identity, ak ju naozaj má. Skôr je potrebné, aby sme rástli v poznaní svojej viery a o svojom živote s Kristovom vedeli vydať potrebné svedectvo. Žijeme v časoch, ktoré stavajú pred nás nedozierne úlohy a chcú nás urobiť svedkami zázrakov. Len buďme verní a dôslední nasledovníci svojho povolania, ktoré sme v Kristovi dostali.
Nenechajme sa popliesť falošnými prorokmi a ich povrchnými rečami o rovnocennosti náboženstiev, ale súčasne vedzme, že Cirkev sa na iné náboženstvá nepozerá ako na nepriateľov pravdy, ale ako na jej úprimných hľadačov.
