dôvery, skúšky viery

Byť dieťaťom v dospelom veku nie je jednoduché. Veľmi  ľahko sa obzrieme preč od pohľadu Otca, ktorý nás vedie, príliš ľahko si natlčieme "duchovné" kolená. Nie len to. Poslušnosť vôli Boha je isto kameňom úrazu mnohých z nás. Mojim je isto a pred všetkým... Mám moju "vôľu", ktorá by síce mala zabodovať v tom, ako viem premáhať moje necnosti a ako rýchlo sa vôľou vraciam späť k Otcovi, keď sa mi zdá, že "teraz ho nepotrebujem"... Nenapadne ma samozrejme to, aby som išla kNemu po radu, alebo ho požiadala o pomoc v niektorej veci, v mnohých veciach... Nemala som to vo zvyku ani ako dieťa. Urobila som to, čo mi najlepšie sadlo pre riešenie veci a ak to bolo proti vôli môjho fyzického otca, nuž vznikali trenice... Vtedy som "bola presvedčená" o tom, že to je správne a jednoducho mi to stálo za  to. O to ťažšie sa mi koná vôľa Otca dnes, vlastne už od čias života vo vedení Boha. "Robenie si po svojom" sa ťažko odúča, tendencia k nemu zostane v nás asi do konca života .

Čo nás odvádza od toho, aby sme šli k Bohu po radu? Čo nám bráni, aby sme skúmali jeho vôľu? Prečo je ťažké, byť dieťaťom?

Predovšetkým je to aspoň u mňa neochota poslúchať... V tej som bola majstrom už ako dieťa... Potom azda aj "strach", že mi niečo vezme, že mi niečo nedá..., aj to, že bude chcieť inak ako ja... Viem, že ma nekonečne miluje a predsa. Viem, že sa nemám báť, už vôbec nie Boha, a predsa...Milujem ho veľmi, no môj vzťah je podobný vzťahu k ľuďom... Mám pred očami môjho otecka, iných otcov... Môjho otecka som milovala, aj neskôr, keď som prišla na to, že nie vždy je jeho pravda skutočne pravdou, alebo že aj on je "len" človek, že sa mýli a je slabý aj vo svojej vôli a iných drobnostiach. Ďakujem Bohu za môjho otecka, za všetko, čo mi ukázal svojim životom. Dobré a hodnotné, aj keď som sa mnohé musela učiť sama, aj to bol dar. Ďakujem aj za to nedobré, za prekážky a rozdelenie, čo ma viac a viac priblížilo k Bohu. Verím Bohu, ale moja viera sa často (nie vždy) potáca, ak zažívam strasti a pády... Veď Boh ma už toľkému naučil a ja ho sklamem na každom kroku. Práve vtedy, keď si myslím, že sa mi to nemôže stať...

Myslím, že tu začína i pokračuje moja lekcia detstva, ktorú som neporozumela, zmeškala, "nestihla" dobre precvičiť alebo som si ju dostatočne neosvojila. Myslím na podobenstvá Ježiša, kedy hovorí učeníkom, dospelým a skúseným mužom, ktorí ho odhodlane a verne nasledovali, aby boli ako deti... Dieťa nepočíta pády, nechcem ich počítať ani ja, aj keby mi "niečo" našepkávalo, že to "už dávno mám vedieť", alebo ža je to hanba, niečo také nevedieť..., toľký krát padnúť a podobné. Modlím sa k Bohu, aby každý môj pád slúžil na očistenie zraku môjho srdca, a pre posilnenie vôle, vstať a ísť s Ním. Prosím Otca aj o to, aby každé moje zlyhanie slúžilo na odbúranie a zničenie mojej pýchy, ktorá má toľké podoby, ktoré som neodhalila... Prosím Otecka, aby ma naučil, že nič nie je dôležitejšie, ako počúvnuť jeho rady, prijímať jeho vedenie... Hoci mnohé, čo potrebujem vedieť,  "viem", nestaviam na tom, zostane mnohé, čo vie iba On... a je to dobré tak. Aj rozum je jeho dar. Aj ten je treba používať, na to sme ho dostali. Chcem byť dieťaťom, odhodlaným pýtať sa bez zábran Otca na radu, chcem robiť lepšie, než som to robila ako dieťa, aby som sa naučila dôverovať Otcovi vo všetkom, bez podmienok a bez zbytočných otázok, ktoré nevedú k cieľu. Chcem  počúvať jeho dôverné rady, chcem nasledovať jeho usmernenia, aj keby mi spôsobili na čas bolesť a trápenie. Je to ako bolesť pri raste, ktorú niektoré deti majú vo svojich spomienkach. Je to niečo, čo patrí k rastu a má svoj koniec. Sústredím svoju pozornosť na cieľ, nie na bolesť a ani si nevšimnem, prejde a ustúpi. Dôležitý je cieľ - v tomto prípade dosiahnutie vycvičeného vnímania Božích dôverných rád Dnes viem, že Otecko mi nič "nevezme" a nič neodoprie,  o čo ho prosím. Naopak - dá mi oveľa viac, než si viem predstaviť! On je štedrý bez hraníc..., jemu patrí všetko a nekonečne ma miluje. To mi berie moje staré obavy, ktoré strácajú svoju moc. Ba už ju stratili.

Nemusím sa báť, lebo môj Otecko je najtrpezlivejším na svete i v  nebi a ak vidí, že skutočne chcem, dá mi aj čas aj prostriedky, aby som dosiahla cieľ. On vidí úmysly môjho srdca, preto sa nemusím stresovať. Viem, že mi pomôže a že sa na neho môžem vo všetkom úplne spoľahnúť.

Poslušnosť vyvoláva vo mne negatívne spomienky... Zistila som, že "poslúchať" znamená počúvať a nasledovať počuté (logické), načúvať a byť pozorným k tomu, čo sa deje okolo mňa aj vo mne. Nazýva sa to aj bdelosťou - bdieť nad počutým, vyslovovaným Slovom. To mi pomohlo preklenúť negatívne a sústrediť sa na načúvanie, ktoré je radosťou, lebo ma vedie k cieľu! Ďakujem Ockovi za ten objav

Počuť je vlastne vziať na vedomie, všimnúť si "niečo", premýšľať o tom v srdci, prevracať zhora dolu a zisťovať, čo tým myslel Boh... Napríklad nejaká udalosť v živote, nič mimoriadne, čo sa odohrá napr. v práci... Nič nie je bez významu a vždy je tam so mnou Pán. Vždy mi tým niečo "hovorí". Môžem si to nevšimnúť a prejsť pomimo, môžem si všimnúť niečo, čo ma tu oslovilo a potom nad tým trochu rozmýšľam, čo mi tým chcel povedať... Budete prekvapení - aj ja som bola - prídeme potom na "niečo", čo to malo byť... To je počúvanie.

Je to vzácny dar, byť dieťaťom... Smieť komunikovať s Oteckom hocikedy..., hlavne však, ak sme v ťažkostiach a v bojoch, vtedy ho veľmi potrebujeme. Inak, by som mala veľa ďakovať, v časoch dobrého a priaznivého obdobia, nikdy nesmieme zabudnúť na chvály a na vďačnosť. Mať vzťah s Oteckom... To je dôležité. Nikdy nepochopím, akým drahým darom je otcovstvo môjho Boha! Ďakujem Tebe, môj Bože, že si môj Otecko!

+