Pán nám daroval odpustenie najvyššej forme - zomrel pre nás, pre náš hriech. My však, my nie sme milosrdní. Nedokážeme odpúšťať. Nevieme to, nenaučili sme sa to. Nie, nepochopili sme odkaz z Evanjelia, nedokážeme konať v živote, Nevieme, alebo nechceme odpustiť?
Pán nám ukázal, ako máme žiť, Nikto nemôže prehliadnuť Evanjelium. Je príliš skutočné, príliš reálne a je autentické.
Kázal odpustenie, hovoril o milosrdenstve, Voči sebe samému, voči bratovi, sestre. Nemôžeme to nevidieť. On,Boh odpustil všetko! Úplne jednoducho, len tak, ako by tým odpustením márnil svoju moc! Prečo to neviem nasledovať? Prečo s tým máme tak veľký problém?
NEMILUJEME. Nedokážeme milovať brata, ktorý je iný ako my, ktorý je iný, ako naša predstava o ňom, je iný ako by som chcel ja!
To nie je láska! To nie je Pán! To sú len moje malé, ničotné predstavy o tom, ako by mal môj blížny vyzerať, ako by sa mal správať a aký by mal byť - podľa MŇA!
To nie je Božie, to nie je ten plán, ktorý nám kázal Ježiš svojim životom! To je iba moja predstava spásy a bratstva... Nie je Božia, nie je dobrá, nie je na spásu...mne, ani bratovi a sestre!
Pomysli: na samaritána, na malomocných, na slepých alebo chromých od narodenia, na Lazára... On mal kadého z nich v svojej opatere, v svoje láske. A ja?