Predsa len ešte niečo musím dopovedať . Verím, že vďaka Ježišovi nie je pre nás kľúčové, aby sme čo najviac našich hriechov zmestili do kategórie ľahké. Podstatné je vedieť, že ak zhreším zo svojej vôle, zámerne, vedome a vo vážnej veci, nemôžem v tomto dobrovoľne ostať. Činím pokánie, vyznám hriech Bohu a viem, že odpustil, veď On zaplatil aj za tie chvíle, kedy naozaj schválne a vedome urobíme zlo, kedy si ho sami vyberieme. A takých chvíľ je veľa . Ale naša nádej nie je v tom, že sa ich vyvarujeme, ale Ježiš za ne UŽ ZOMREL, že už je zaplatené . On odpustil naše hriechy všetky. Včerajšie, dnešné, zajtrajšie. Ani jeden z nich nie je mimo jeho milosti. A toto odpustenie vťahujeme do svojho života vierou. Vierou v Krista, ktorý nás urobil spravodlivými. Nie hľadaním odpovede na otázku, ktorý hriech treba už vyznať, a ktorý ešte nie je taký strašný . Ak nás svedomie usvedčuje, vyznávajme - ale zároveň prijímajme odpustenie. Ak nás diabol obviňuje (a to sa ľahko rozozná jedno od druhého - pretože usvedčenie Ducha je plná nádeje na odpustenie, návrat do Božieho náručia, kým obvinenie zlého dusí, deprimuje a plodí beznádej), pošlime o preč v mene Ježiš, toto je miesto, kde sa jeho klamstvám musíme vzoprieť. Žiadny hriech, opakujem, žiadny hriech, z ktorého činíš pokánie pred Bohom, nebude medzi tebou a Ním dlhšie, než do okamihu, kedy ho vyznáš v modlitbe pred svojím Otcom.

V čase medzi ťažkým hriechom a spoveďou nie je dovolené ísť na sv. prijímanie, preto JE kľúčové mať jasno v tom, do akej kategórie môj hriech patrí. Dokonalá ľútosť na tom nič nemení.

Iste. Na prijímanie by som ale nešla ani v prípade, ak by som si na otázku uvedenú v blogu nevedela dať jednoznačnú odpoveď .

Naozaj sa tu nesnažím podkopať nič súvisiace s hodnotou sviatosti zmierenia. Verím, že naše hriechy sú odpustené, a preto viac nestoja medzi Bohom a nami. Vojtěch Kodet raz povedal vo svojom kázaní, že Boha naše hriechy zaujímavé presne do tej miery, aby nám ich odpustil, nie viac. Ja osobne naplno žijem katolícku vieru, vrátane veľmi pravidelnej sviatosti zmierenia. Jediné, čo považujem za podstatné povedať, že Boh na mňa nepozerá inak pred hriechom a inak po ňom, inak pred spoveďou a inak po spovedi. To nijako nepopiera, že spoveď má hlboký zmysel, prináša uzdravenie a milosť, ktorú sviatosti majú. To, že medzi ťažkým hriechom a spoveďou nesmieme prijímať Eucharistii má viesť k pokániu, ale nie k úzkosti, či nás má Boh ešte rád. Ak sme uverili Kristovi, hriech v nás nemá spôsobovať pocit, že nás Boh zrazu nenávidí a musíme sa ho opäť báť. Naopak, vyznanie mojich hriechov je chvíľou, kedy Ho určite oslovím Ocko.