Pár myšlienok o smrti a klamstvách, ktoré sa hovoria na pohreboch.
Keď pochovávate človeka za človekom a máte takých 5 pohrebov za deň, asi ani nemôžete rozmýšľať v ten deň o inom ako o smrti.
A v iný deň zasa chodíte v nemocnici po oddeleniach, kde už ľudia na smrť „čakajú“. Mnohí nedočkavo.
Potom čítate, alebo pozeráte správy, kde a koľko ľudí vo svete zabili, a naďalej zabíjajú. Je to hrôzostrašné.
Nemôže to človeka nechať bez pohnutia – zvýrazňujem slovo človeka.
Aký je ten ľudský život pominuteľný...
Kiežby už nastalo to Božie kráľovstvo – ľahnúť si, zaspať a zobudiť sa už v ňom...
Čo však povedať človeku, ktorý si myslí, že po smrti už nič nie je...???
Chcel by som ho potešiť a do jeho uboleného srdca vliať trochu nádeje, že možno TAM naozaj niečo je. A možno aj ten človek chce, aby TAM niečo bolo – nie?
Nasledujúce príklady sú trochu pritiahnuté za vlasy, aby sme si všimli, koľké klamstvá je schopný vymyslieť a vysloviť človek pri pohrebnej rozlúčke, keď nevie – čo povedať... A keď nemôže hovoriť o nádeji na večný život, lebo v to neverí. Uvedomil som si to, keď som pozoroval štátne pohrebné rozlúčky, alebo príhovory tých, ktorí večný život nespomenuli.
Napr:
„Nech ti je zem ľahká.“ – Zem asi nemení svoju hmotnosť – a telo, ktoré už nič necíti, tomu je úplne jedno koľko kíl zeminy je na ňom...
„Navždy ostaneš v našej mysli, pamäti, ... Tvoja pamiatka ostane večne živá v našich srdciach.“ Tiež klamstvá. Hovoria, že navždy a pritom vo večnosť neveria. A pozerajúc na to reálne v medziach ľudského života – ako dlho ostane pamiatka na človeka v ľudskej pamäti? Možno do pokolenia prapraprapraprapravnúčat?
„Spravili sme pre teba všetko, čo sme mohli.“ Doniesli sme ti kvety, ktoré zvädnú, alebo teda skončia v kontajneri, a aj sviečky ti pozapaľujeme – aby ti to tu pekne vyzeralo – aaa??? To je naozaj všetko, čo mu môžu dať... Nie je to málo?
Nechcem to celé rozoberať podrobne- skôr chcem poukázať na to, ako ťažko musia byť na tom tí, ktorí naozaj nemajú ani v kútiku duše nádej na večný život a na zmŕtvychvstanie, a ja by som chcel, aby im niekto v ich bolesti povedal, že túto nádej môžu mať.
