2. čítane 2Kor 5, 17-21         „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom."

Cantalamessa R.: V knihe Veľkonočné tajomstvo (str. 34) píše: Keď sa Pán Ježiš potil krvou na Olivovej hore – nepociťoval tam len fyzické utrpenie, ale aj veľkú vnútornú bolesť - vyjadruje to veta: „Moja duša je smutná až na smrť" (Mt 26, 38) Ježišovu trýzeň spôsobili dve skutočnosti: blízkosť hriechu a vzdialenosť Boha. Keď počas očisťovania dovolí Boh duši vidieť priamo jej hriešnosť, tá sa zhrozí až na smrť. Pocity hrôzy, strachu, beznádeje sa jej zmocnia až do tej miery, že by si priala radšej zmiznúť a zaniknúť, len aby to pred sebou nevidela. A Ježiš tu cíti hriech celkom blízko, dokonca na „svojich pleciach" pričom to nebolo len niekoľko hriechov, ale hriechy všetkých ľudí. V tejto chvíli nešlo o to že on ich nespáchal, boli to jeho hriechy, lebo ich dobrovoľne vzal na seba: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele." (1Pt 2,24) A: „Boh ho pre nás urobil hriechom." (2Kor 5,21) Stal sa za nás kliatbou (Gal 3,13).Podobne v knihe Iz 53, 6-7 „Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých..."  Taká blízkosť hriechu vyvoláva ako dôsledok vzdialenosť Boha, alebo skutočné odvrátenie sa od Boha. Výkrik - Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil (Mt 27,46) - mal Ježiš vo svojom vnútri už od Getsemanskej záhrady – so všetkým čo nasleduje v Žalme 22: „Slová môjho náreku sú ďaleko od toho, kto by ma zachránil." Nekonečnú príťažlivosť lásky medzi Otcom a Synom teraz preniká práve taká nekonečná odpudivá sila, lebo Boh má hriech v nekonečnej nenávisti. (V Ježišovom vnútri sa najväčšia svätosť Boha ocitla proti najväčšej zlobe hriechu.) Toto nám môže poslúžiť na to, aby sme si sčasti vedeli predstaviť, čo sa mohlo odohrávať v Ježišovom vnútri a uvedomovať si tú obrovskú lásku Boha k človeku, keď berie naše hriechy na seba.

Na to nadväzuje naše evanjeliové podobenstvo: Podobenstvo o márnotratnom Synovi, alebo ako to navrhuje Sv. Otec Benedikt – nazvať toto podobenstvo – podobenstvo o dvoch bratoch (jednom márnotratnom a jednom, ktorý zostal doma) a o láskavom otcovi – dokonca už ho nazvali niektorí - márnotratným otcom – iste poznáte. Pozrime sa v ňom však na pár detailov, ktoré nám mohli niekedy uniknúť. (Benedikt XVI.-Ježiš N. str. 218, Elias Vella – Ježiš môj uzdravovateľ str. 106, Jozef Augustyn – Učiteľ, kde bývaš str. 62.)

Situácia na ktorú podobenstvo reaguje je opísané v úvode 15. kapitoly: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici. Farizeji šomrali." Oni predstavujú bratov z podobenstva. Mladší syn predstavuje hriešnikov, starší farizejov. Z podobenstva je vidieť, že Ježišovi ide o obidve skupiny.  Na začiatku vidíme otcovu veľkorysosť, dáva mladšiemu synovi slobodu – on si žije tú slobodu podľa svojich predstáv – nechce podliehať otcovej autorite a vlastne nijakým príkazom. A nakoniec sa z tej slobody stáva otroctvo. /Falošná nezávislosť vedie k otroctvu./ Človek, ktorý chápe slobodu ako číru svojvôľu robiť si, čo chce a ísť, kam chce, žije v klamstve, pretože zo svojej prirodzenosti je súčasťou spoločenstva a o slobodu sa musí deliť. U márnotratného syna dochádza k obratu, keď si uvedomí, že sluhovia jeho otca sú slobodnejší ako on, čo si myslel, že je úplne slobodný. Vstupuje do seba, vracia sa k sebe samému a domov k otcovi. S ľútosťou samozrejme.:) Dnešný návrat takéhoto syna by vyzeral asi ináč: Tak už ideš, toľká hanba, choď skade si prišiel, teraz som ti dobrý.... a podobné výčitky by sme vedeli povedať. No podobenstvo má celkom iný, nezvyčajný spád. Otec vidí syna už zďaleka. To znamená, že ho očakával a vyzeral. „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, bolo mu ho ľúto, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho." Nádherné. Syn nestihne ani povedať celú ľútosť, ktorú si pripravil a otec prikazuje, aby priniesli „prvé rúcho" – my máme preklad najlepšie šaty. Cirkevní otcovia v tomto videli odkaz na stratené rúcho milosti, do ktorého bol človek zaodetý na počiatku a ktoré hriechom stratil. Všimnime si, že otec objíma Syna v špinavých šatách  - nepovie mu: „Choď sa najprv umyť, obleč sa slušne a potom príď a objímem ťa." On objíma svojho syna špinavého. (Zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Rim 5, 8) Tak isto Boh objíma mňa v mojich hriechoch. On jediný ma prijíma takého, aký som. (Niekedy je aj rodičovská láska podmienená a deti si myslia, že mama a otec ich majú radi preto, že sú šikovní v škole, dobrí v športe... – mali by cítiť, že aj keď s nimi rodičia niekedy nesúhlasia, ale stále ich majú radi, a to preto, že sú ich deťmi.)

Ježiš odôvodňuje správaním otca v tomto podobenstve svoje správanie voči hriešnikom. Takto sa Ježiš stáva prostredníctvom tohto svojho postoja a správania skutočným zjavením /stelesnením/ toho, ktorého nazval v podobenstve otcom a je vlastne obrazom nebeského Otca.

Starší brat: Oslava, ktorú pripravil otec protirečí jeho zmyslu pre spravodlivosť. Život, ktorý on strávil denne v práci v otcovom dome sa teraz akoby v porovnaní so špinavou minulosťou mladšieho brata zdal bezvýznamným. Všimnime si aj jemu otec vychádza v ústrety a láskavo sa mu prihovára, prosí ho – pravdepodobne, aby vošiel dnu. Starší syn mu však pripomína, aký bol /už síce nie je, ale to on nevidí/ jeho mladší syn. A Otec mu zasa pripomína, že to je jeho brat a poukazuje na cestu jeho vnútornej premeny, (Bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa.) z ktorej má otec radosť a chce, aby tú radosť mal aj jeho starší syn. /No akoby starší syn „závidel" tomu mladšiemu tú „slobodu". Možno tiež sníval o takej bezhraničnej slobode. Závidel mladšiemu, čo všetko on zažil a poskúšal – a svoju slobodu takýto ľudia vnímajú v podstate ako otroctvo a ešte nedozreli k skutočnému synovstvu./ A nevedel nič o tom, aká to je milosť, že môže bývať doma, kde je tá pravá sloboda, ktorú požíva ako syn. (Syn môj ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám je tvoje.) Starší syn sa videl akoby len v akomsi právnom vzťahu k otcovi – „Neprekročil som ani jeden z tvojich príkazov". To symbolizovalo aj židovskú predstavu Boha – ako Boha zákona a seba vidia v tomto právnom vzťahu s Bohom. A ťažko im bolo urobiť krok vyššie - k Bohu lásky. (Podobenstvo nehovorí ďalej o tom, ako to skončí, či vošiel, alebo nevošiel – bola to výzva pre farizejov, ale nadčasovo pre nás všetkých.) Takáto láska, ktorú podobenstvo opisuje, aj keď ju úplne nechápeme, predsa zodpovedá najväčším túžbam a očakávaniam našich sŕdc. (Chceli by sme povedať, že niekedy je tá láska až príliš veľká?)

Neúnosná Božia láska:

Úryvok z posledného listu Rudolfa Hossa, veliteľa koncentračného tábora v Osvienčime: „Svedomie ma núti podať ešte nasledujúce vyhlásenie: Vo väzenskej samote som dospel k trpkému poznaniu, akých ťažkých zločinov proti ľudskosti som sa dopustil. Ako veliteľ vyhladzovacieho tábora som uskutočňoval časť strašných vražedných plánov tretej ríše. Ľudstvu i človečenstvu som nevýslovne ublížil... kiežby mi Boh raz odpustil moje činy. Až v poľských väzeniach som zakúsil, čo je ľudskosť. Napriek všetkému, čo sa stalo, zaobchádzali so mnou po ľudsky, čo by som nikdy nepredpokladal a hlboko ma to zahanbilo. (Mnohí z nich sú bývalí väzni z Osvienčimu. Napriek všetkému, čo sa stalo, ešte stále vidia vo mne človeka.) Kiežby odhalenie a potvrdenie strašných zločinov proti ľudskosti a človečenstvu v budúcnosti vždy vystríhalo čo i len pred náznakmi činov, ktoré by mohli viesť k takým strašným udalostiam."
To je tá nekonečná Božia láska, ktorá dokáže odpustiť aj takéto zločiny.

Chatrč - túto knihu možno poznáte – je to príbeh otca, ktorý sa chce pomstiť istému vrahovi za vraždu svojho dieťaťa – a Boh tohto otca stavia do situácie, aby pochopil čiastočne Božie zmýšľanie – mal vybrať, ktoré svoje dieťa by poslal za trest do pekla – a samozrejme otec nechcel poslať ani jedno zo svojich detí a chcel ísť do pekla namiesto nich. Takto ho Boh chcel naučiť, že všetci ľudia na zemi sú jeho deťmi, on a dokonca aj ten vrah, aj keď sú tie deti zlé - predsa sú to jeho deti. A takto ho Boh viedol k tomu, aby dokázal odpustiť tomu vrahovi. Akoby mu Boh hovoril - Je to moje dieťa tak ako aj ty – síce zlé dieťa, ale moje dieťa.

Boh odsudzuje hriech, ale miluje hriešnika– nám sa to ťažko oddeľuje, lebo keď mi ublížil ten a ten človek, tak ho už viac nechcem vidieť. Ale Boh to oddeľuje – nenávidí hriech a miluje hriešnika.

Ako Boh odpúšťa? Pozrime si odopoveď zo Svätého písma: Jer 31,34 „Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem..." – ale je tu aj podmienka – „ak sa hriešnik odvráti od všetkých svojich hriechov, ktoré popáchal." Iz 38, 17 „Lebo si zahodil za chrbátvšetky moje hriechy."

Otázky na zamyslenie: Ako vyzerá moja ľútosť? Básnička z 1. sv. prijímania? Oľutoval som skutočne všetky svoje hriechy, či niektoré si nechávam pre seba – niekedy prídu ľudia po 20-30 rokoch, čo ich dusí nejaký hriech. Treba povedať aj o radosti, ktorú má kňaz, keď vidí úprimnosť týchto duší a o čo väčšiu radosť má Boh.