Už sa tu v minulom roku o tom písalo , po nedostatočnom záujme sme stránku zrušili, ale požiadavka obnoviť ju sa obnovila. Nájdete ju na mojom profile. Nejde o "lov"- povolanie musí byť vždy od Boha- ale o odpovede,

Máme do roka dva-tri dni, kedy sa v zvýšenej miere modlíme za "kňazské a rehoľné" povolania.Ak je modlitba úspešná, vidno onedlho výsledok...mladý človek z našej obce sa hlási do seminára, vo vyššom ročníku smie nosiť reverendu, potom sa stane diakonom a nakoniec má vysviacku a v našej krajine aj okázalé primície. Dievča sa na dva -tri roky z obce vytratí, a po tejto dobe príde na týždeň -dva domov oblečená do habitu a má na sebe závoj. Nuž, toto pozornosti neujde. Na poslednej diecéznej synode u nás, ale aj v iných diecézach vzišla požiadavka, aby sme sa miesto rehoľných povolaní modlili za duchovné povolania, čo je trošku širší pojem. Sem patria aj muži a ženy, ktorí bývajú v domoch, podobných kláštorom, venujú sa nejakému apoštolátu, a môžu-ale nemusia mať sľuby. Alebo naopak- členovia nežijú v spoločnom dome, ale buď vo svojich rodinách alebo v bytoch sídlisk a majú sľuby, takej istej hodnoty ako sú záväzky evanjeliových rád. Niektoré sú duchovne pod správou nejakej rehole- ale nie sú to ani "tretie rády", iné sú úplne autonómne, majú špiritualitu nejakého svätca. Oba tieto druhy vykonávajú nejaké povolanie a ich okolie zväčša o nich nevie. Sú podriadené diecéznemu biskupovi alebo aj priamo Svätému stolcu. Vytvárajú malé spoločenstvá a schádzajú sa v určených intervaloch na duchovnej obnove a raz do roka na duchovných cvičeniach. Majú aj duchovné vedenie, ale spovedníka si môžu zvoliť sami. Niektoré tieto svetské inštitúty sú známe a o ich členoch sa vie- napr. väčšina kresťanov na Slovenskú pozná Inštitút Krista veľkňaza, kde sa venujú núdznym a bezdomovcom a zázemie majú v modlitbách na určitých miestach, kde prebieha na ich úmysly nepretržitá adorácia. Iné inštitútu sú rezervované tak, že ani najbližší príbuzní nevedia, že ich blízky v rodine patrí do niektorého inštitútu. Je to veľmi výhodné tam, kde sa kňaz alebo rehoľná sestra nedostanú, alebo ich prijímajú s veľkým odstupom. Niektoré sú tak niekde v strede: možno povedať dôveryhodným ľuďom, ale iba o sebe! Nemožno povedať napríklad, že tam patrí aj moja priateľka, pokrvná sestra, známa.... Motívom býva to, že žena túži po zasvätení, ale vie, že je potrebné v zamestnaní a prispievať nezamestnaným v rodine. Dosť častým motívom je doopatrovanie rodičov, ak ich nechceme dať do starobínca, a tiež povolanie, kde možno evanjelizovať svojským spôsobom a bola by pre cirkev i spoločnosť škoda zanechať ho: lekárky, umelkyne,poslankyne a členovia či členky pracujúce v politike alebo sociálnej sfére, v masmédiách. A úplne ojedinelými príslušníkmi sú zasvätené panny, ktoré žijú zasvätené jednotlivo a svoje sľuby skladajú do rúk diecézneho biskupa, alebo máme na Slovensku aj kňazov-pustovníkov. Zasvätený život má teda široké spektrum možností. Základné informácie podáva stránka KBS, na jej stránke treba kliknúť na mužské alebo ženské rehole, a sekulárne inštitúty, sú tam vymenované aj hnutia pre laikov akéhokoľvek stavu. Nakoľko však ani tam nie sú podrobnosti- základné informácie podá tam uvedená kontaktná osoba, na prípadné otázky mám dovolené odpovedať aj ja. Takže s úsmevom zakončím: ak niekto nenosí habit či kňazskú košeľu, je slobodný a správa sa kresťansky a odmieta to, čo ku kresťanskému životu nepatrí, ešte to nemusí byť sektár. Teším sa na Vaše otázky.