Bol tu včera taký zaujímavý blog o babkách.....Vôôôôôôôôôôôôbec nie som dotknutá, iba som tak trochu svedok, ako to s tými babkami vyzeralo a vyzerá, tak by som tak chcela pridať za hrsť spomienok.

Keď sme boli študenti , aj my sme mali svoj názor na "babky". Generačný rozdiel je tu od vekov. Aj my sme sa uchichúňavali  nad staršími ženami- páni boli trochu zdržanlivejší a bolo ich v kostoloch a pred nimi minimálne- ktoré dvíhali prsty a zalamovali rukami nad našim oblečením, dlhými vlasami mládencov, gitarami v kostole, trochu inými pesničkami ako boli v spevníku....Nič nové pod slnkom, moji zlatí, bolo to tu už pred päťdesiatimi rokmi,pretože toľko už prešlo od Druhého vatikánskeho koncilu a napriek bariéram zo strany našej štátnej moci niečo predsa len zavanulo i sem.....

Pamätám na jednu púť na Starých horách. Otec biskup Baláž, vtedy bystrický kaplán- Pán mu daj večnú slávu- nás pozval hrať. A išli sme, hoci hneď na začiatku cesty postávali "strýci" starší i mladší, ktorí si nás obzerali, fotili i zapisovali...(ešte neboli mobily)...a do dvoch týždňov predvolávali do prázdnych miestností na určitých úradoch...babkám dali väčšinou pokoj.

A tie tety, to vám nebola jednoliata masa názorov! Bolo zopár takých, čo i zdvihli päste a prejavili názor, že tých chuligánov treba vyhnať....a pritom vyrušovali cez svätú omšu oni a nie my -hlasitým naberaním vody pri Studničke, ak sa niektorá usilovala zmocniť sa nádoby mimo poradia....veru padali i nadávky!

Iné nám vraveli: len hrajte, decká, hrajte, veď byť Božími deťmi je radosť! A milo sa usmievali...

Tak, tak...nedá sa hádzať do jedného vreca, hoci aj nás zvádzali takéto sklony. A nebolo možné rozlišovať, či tie babky mali vidiecke oblečenie alebo "panské", t. zn.mestské a mali na hlave aj vtedy moderné klobúky. Spoločné mali len jedno- vypĺňali 90% kostolných lavíc.

A prezradím aj to, že pred okresných cirkevných tajomníkov neboli predvolávaní na vyhrážky iba duchovní otcovia, ktorí sa venovali nám, mladým. Boli tam aj tí, čo sa dostali ku knihám, ktoré sa na Slovensko dostávali všelijakými cestičkami zo Slovenského ústavu v Ríme, popri jezuitoch z trochu priďalekej Kanady jediného vydavateľstva, odkiaľ bolo možné mať knižky aj okrem spevníkov....a rozdávali ich aj - babkám.

Jedna kategória ostala rovnaká vtedy i dnes. Tie tety, ktoré mali a majú akosi zapchaté uši na upozornenia kňazov, že ak prídeme do kostola, prvý je tam sviatostný Pán Ježiš a ponajprv sa treba pokloniť Jemu, až potom Panne Márii, svätej Terezke či svätému  Júdovi Tadeášovi....To je ten ultrakonzervatívny druh, s ktorým si neporadí ani horlivejší pán farár. Oni vedia svoje!

Za ten čas sa stali babkami dve generácie pred nami a jedna za nami. Neveríte, ale prechod na liturgiu v rodnej reči mal tiež svoje úskalia! Veru našli sa ľudia, ktorí nechceli mať svätú omšu v slovenčine...a netárala by som, keby som toho nebola priamym svedkom.Bola som vtedy organistkou a mali sme menej hrať, aby sa ľudia zapájali odpoveďami....Áno, mnohí by mohli povedať, že si vymýšľam....

Zväčša nebolo umožnené týmto ľuďom navštevovať pravidelné vyučovanie náboženstva, napr. v škole, od kňaza, tajných rehoľných sestier....a tak preberali zvyky svojich prarodičov.

Ale zasa nie jednoznačne...mnohí dnešní seniori už zažili krúžky po farách, prvé videá amatérsky nadabované v nočných hodinách....aj duchovné cvičenia na skrytých miestach našich hôr v chatkách či pod stanmi....za čo bol nejden kňaz zbavený vtedy potrebného "štátneho súhlasu pre vykonávanie kňazskej služby". Kto vedel držať jazyk za zubami, dostal sa do kontaktu s tajne svätenými kňazmi...nie je to tak dávno- iba jedna generácia- 22-25 rokov.

Uzavriem to tak, že je to dnes tak trochu guláš....už sa trochu napráva to, že prvými katechétmi detí sú rodičia, a nie starí rodičia...., ale nie celkom, lebo ak majú mladí šťastie a sú obaja zamestnaní, chce to námahu.A nebudeme brať starým rodičom ich dobrú vôľu zachovať dedičstvo otcov teraz v Roku viery, ani v budúcnosti- ale skôr sa snažiť usmerniť ich, čo je podstatné, regulovať ich vzťah k súkromným zjaveniam a dostať do popredia Sväté Písmo, obetovať aj minútku-dve v spovednici na usmernenie a nerezignovať, že starý strom už nepresadíme...

Zakončím úsmevným príbehom v rodine kolegyne,

Zamestnaní rodičia prenechali náboženskú výchovu úplne na babku. Tá si vzala na kolená štvorročného Miška a ukazovala mu obrázok anjela strážneho vznášajúceho sa nad lávkou nad potokom, po ktorej idú deti. Miško zbystril sluch a hovorí:"Babi, ale my tu taký potok nemáme! Ani takú zhnitú lavičku. Ako pomáha nám?"  Babka po krátkej prestávke hovorí: "nuž, po ceste sa preháňa toľko áut , a na bicyklíku, aby si nespadol, a v zime, aby si si nezlomil nôžku na ľade". Malý Mišo zatne päste, a prehovorí: " Héééééééj! A keď ma minule väčší chlapci v škôlke bili, tak kde bol???"

A uvidíte, ako nám vyplávajú na povrch krásne spomienky na našich starkých, ak už budú na večnosti. A ak sa prejdeme po cintoríne.

O babke, ktorú sa mi podarilo vyloviť medzi forografiami, by mal byť v sobotu na LUX-e  film....čítala som knižku- v poľštine- a vytiahla som vreckovku. A i ona bola raz mladá a krásna. A čo dokázala...

A prijmite to s takou láskou, ako vám to napísala babka, ktorá nosí rifle, šiltačku a chodí nakupovať na bicykli. :)