Mali sme také tetkovské stretko- stretávame sa nad Písmom ale po tejto najdôležitejšej časti si zvykneme všeličo aj porozprávať. Povedala som im o krásnom maturitnom stretnutí po 52- rokoch. Nuž tých stretiek bolo 11- pri 50 výročí sme si určili, že sme starí, niektorí už neprídu a teda budeme sa stretávať podľa možností každý rok-dva. Mojim poslucháčkam sa to rozprávanie páčilo. Iba.....

Jedna z našich priateliek, má cez sedemdesiatku ako väčšina z nás, sa vytratila z izby a v kuchyni si utierala slzy....

"Mňa nikto nemusí!" argumentovala svoj žiaľ. Márne som ju presviedčala, že ju máme všetci radi. Že má v meste a na okolí ešte vzdialenejšíu rodinu.- I to som jej povedala, že sme tu i celkom osamelé, ktoré  buď nemáme príbuzných, alebo ich máme ďaleko v zahraničí a hoci nás  pozvú, nedôjde im, že naše dôchodky často nestačia ani na cestu....že mnohí žijeme práve z týchto priateľstiev, ktoré  trvajú od mladosti....položila som jej ruku na rameno, a práve v tej chvíli ako víchor dorazila Milka.

Zalomila rukami a zvýšila hlas: "Nó, jasné! Naša citlivka! Keď jej do dňa desaťkrát nepovieš, aká je milá a úžasná, tak ju hneď nik nemá rád! Hanbi sa! "........Lujzka už držala ruku na dverách kľučky bytu, že ide radšej preč, no Milka spustila takýto teologický traktát:

" A nemyslíš, že by ti v tvojom veku mal stačiť už len Boh, no?  Čo ti dajú ľudia? Nič! Ve´d ak ochorieš, nakúpime ti, zájdeme k lekárovi, upraceme, ak treba, aj navaríme.... nuž ale vysnívať si nejakú nežnosť....tak to nie je pre dnešnú dobu. Pozri sa na mladých! Majú rodiny, nie sú sami, a čo tam je? Peklo! Žena vrieska po mužovi, ten prehovorí aj rukou, decká revú a radšej sa flákajú po ulici ako by počúvali dialógy svojich rodičov....No, toto ti chýba? "

Lujzka len ticho poťahovala nosom , lebo dvere medzitým majiteľka bytu zamkla, ale musela počúvať  ďalej....

" No, tak to ja sa ráno všetko pomodlím ( presnejšie nedefinované, čo je to všetko :-) , potom idem na nákup alebo sa len tak prejsť, potom si navarím, pustím si Lumen, popoludní si chvíľu pospím, potom idem na cintorín a večer na svätú omšu, pozriem dačo v televízii, zasa sa všetko pomodlím a idem spať. V piatok upratujem  no a vo štvrtok sa stretám s vami a stačí mi to.A žiadnu extra lásku nepotrebujem! "

Do rozhovoru sa zapojla na počudovanie mnohých najtichšia členka :

"A ty si nemyslíš, Milka, že každý je iný? Vieme, vyrastala si v tvrdých podmienkach a mala si ťažký život. Istotne, Pán má byť v živote každého na prvom mieste....ale keď tu sedíš a počúvaš, čo čítame....čo nám prikazuje?  Či nie lásku? Či svätý Pavol nenabáda, aby sme sa radovali s radujúcimi a plakali s plačúcimi?  Lujzka vyrástla v rodine,kde sa mali všetci veľmi radi a dávali si to najavo, mala krásnu rodinu a všetkých prežila.....Veď Pán Boh k nám hovorí nielen v tichu uzobrania, ale aj cez slová ľudí...."

Ostalo zatlčené ticho. Po čajíku, ktorý je takým posledným "obradom" , sme sa rozchádzali .

Kto mal asi pravdu?

To neviem. Naozaj sme každý iný. Mňa napadlo iba to, že úsmev a priateľské, nedotieravé- "ako sa ti vodí? Nepotrebuješ niečo?" nestojí vôbec nič....ani pridať k "všetkým modlitbám" ešte takú veľmi krátku, nech dá každej z nás Pán do dnešného dňa sily zvládnuť ho.

Nie každý vie pri stretnutí druhému hneď vletieť do náručia. Ale ak vieme, že to tomu druhému dobrepadne a poteší, prečo to neurobiť ? Svätý Ján z Kríža povedal :"Na konci budeme súdení z lásky". A nemusia to byť iba skutky hrdinské, aké konala Matka Tereza  alebo Damián de Veuster.... ale aj také čosi malé, ale od srdca.

Vám, mladším, možno taká úvaha príliš neulahodila. Ale aj vy raz budete také babky a dedkovia, ten život neuveriteľne letí, naozaj to nie je fráza....ešte pred desiatimi rokmi som na takom maturitnom stretnutí tancovala do rána.....tentoraz sme už hudbu len počúvali.

Potešilo by ma zopár komentárov k  napísanému. Nie je to vymyslené. Vopred ďakujem.