Meditácia nad Žalmom 115
Nie nás, Pane,
nie mňa,
veď my sme Tvoje diela
a cez nás oslávená má byť i zem celá.
Nuž, znie to krásne, ale dlane
tie moje, také prázdne
otvoria malý, prázdny byt.
Či tam chceš velebený byť?
Poradiť
vieš.
Však chceš?
Tie dlane,
nože pozri na ne.
Dobre tým, čo ich cela čaká
v preposvätenom monastieri,
kde stačí pritakať
tým hore v mieri
a sláva aká.
A závoj všetko zahalí
aj vzbury návaly.
Dobre tým, čo im manžel, drobce
či väčšie
ako zvonce
zahlaholia
na uvítanie.
Mňa len čo oči zabolia
a celé krásno v oceán
sĺz sa stopí.
Tá hanba
pozmývať tak stopy....
tá hanba, že som chcela i dávať,
čerpať čosi,
veď nie som lakomec.
A teraz stojím ako žobrák bosý
nakoniec.
Aj ja som dcéra Izraela,
len trochu inak, než som chcela.
Čím oslávim ťa v tomto byte,
kde všetko o Tebe mať skryté
si želá blížny, čo mi kožu derie.
Nechce Ťa znať, bo kožu derie
svedomie?
A či čosi dávno zbité?
A čoby som bár ikonostas mala,
slabá to chvála.
Som Ráchel, čo na ťave sedí
skrývajúc modly svojej biedy?
Či Ester, čo má ľud svoj chrániť
krásou a štipkou lesti
jak je to v Svätej zvesti?
Na to som stará....
Na Judith surovosť mi chýba
Vlastnosti Tamar, Rachab, Rút...
nemám...no ako zabudnúť
že dostali sa predsa k Tebe?
Či som ja Sára, čo v starobe má rodiť?
Nie pre mňa, Pane
osláv svoje meno!
Tu nik neriekne, čo mám zhodiť.
Niť myšlienok
sa na vreteno mení.
Kro spradie ho?
Či pohania?
Ja predsa dúfam v Neho!
A v zenit čakania.
