Pôvodne som chcela pripojiť túto myšlienku k modlitbe na Stene....okamžite ma to vyhodilo. Hoci to končilo modlitbou a bolo tam aj amen, bolo "dočasne uzavreté". Nebudem si kaziť náladu špekuláciami, prečo.

Kedysi dávno sa namiesto angličtiny povinne maturovalo na gymnáziách z ruštiny. Naša pani profesorka nebola veľmi sovietsky (rozumej komunisticky) orientovaná, orientovala nás v literatúre skôr na staršie veci, ktoré boli krásne, iba rozsiahle a málokto si vedel nájsť čas na čítanie. Maturitné otázky boli tak napoly- staršie ruská literatúra ku tej modernej, sovietskej  1:1.Pamätám si ako dnes, keď toto útle žieňa prinieslo do miestnosti so zeleným obrusom velikásnku kyticu orgovánu. Slúžila na to, aby do nej dobrosrdečný pedagóg mohol strčiť hlavu a slovkom-dvoma napovedať študentovi, ktorý sa učil, ale niečo zabudol. Kto sa neučil, tomu ani taký dobrý úmysel nepomohol. Ja som mala celkom pekný prehľad, ale beda mi bolo, keď som mala zarecitovať ukážku. Ľudkovia, dodnes je to tak, že ja sa dokážem naučiť divadelnú rolu, ale nedokážem ani štvorveršie básne. Ani z mojej tvorby....Takže, pani profesorka mi veľmi pomohla, lebo som vytiahla Lermontova, to jest- básnika.

O tri týždne na rozlúčkovom bankete som si všimla, že pani profesorka má doškriabanú tvár. Pýtam sa- čo sa stalo? A naša zlatá pani profesorka povedala: vieš, posledný týždeň už orgovány neboli...iba ruže. Pochopili sme.....

A keď niekto z mesta alebo okolia navštívi cintorín, kde odpočíva, donesie jej ružu, lebo orgován v malej vázičke nevydrží.A možno žiadna žena zo židovských žien nemá na konte toľko Otčenášov, Zdravasov a Odpočinutí večných, ako naša Rózka.