K napísaniu nasledujúcich riadkov ma inšpiruje blog sestry Timejky, ktorá sa zamýšľa nad povolaním do duchovného stavu. Môj príspevok v žiadnom prípade nechce byť agitáciou- každý je slobodný- ale informáciou, lebo je škoda o niečom dobrom nevedieť, ak sa dá.
Prečo "tretia cesta" ? Lebo prevažná väčšina kresťanov si myslí, že existujú len dve- manželstvo alebo kláštor. O tretej sa mnohí dozvedeli v polovici minulého storočia, ale k nám sa tieto informácie nedostávali , pretože štátne zriedenie a cenzúra ich blokovali. Viac sa začalo hovoriť o nej po II. vatikánskom koncile, ale aj to iba krátko, kým sa stará politika opäť nevrátila k moci. A keď zavítala náboženská sloboda, nastalo také obrovské oživenie, objavilo sa nebývalé množstvo dievčeniec a mladých žien v habitoch, že ľudia žasli. Podobne semináre....začali ožívať, mnohí muži, ktorí dlho čakali a nemohli využiť možnosti nechať sa vysvátiť v zahraničí ich zapnili súbežne s mladými kandidátmi. Na sekulárne inštitúty- tak sa volá tá tretia cesta- sa v tomto oživení takmer zabudlo, a to z dvoch príčin: tento spôsob života pokračoval takým spôsobom, ako u reholí za totality- formácia tajná, život v bytovkách alebo ojedinele v domoch a druhá- ani teraz sa o ňom nehovorí priveľa, pretože ide o povolanie špecifické. A členovia, ak nejde o kontaktné osoby, majú rôzny stupeň mlčanlivosti.
Čo to vlastne je?
Zasvätenie sa Bohu sľubmi vo svete. Tieto sľuby sú úplne rovnocenné rehoľným. Chýba tu však kláštor. Tak, ako sú rehole mužské i ženské, sú i tieto inštitúty, a naviac aj miešané, pretože sa nebýva spoločne. Napríklad úplne verejne sa hovorí o sekulárnom inštitúte Fatima. Ide o formu zasvätenia ľudí v rôznych povolaniach, mužov i žien, a pre ich potreby slúžia aj niektorí kňazi. Od laických združení sa líšia tým, že majú sľuby evanjeliových rád. Verejne známy je aj Inštitút Krista Veľkňaza. Naj mä cez činnosť o.Maroša Kuffu v Žakovciach.
Ale napríklad už inštitút Dobrovoľníčky Don Bosca - je tak utajený, že skutočne nikto, ani príbuzní nevedia, že člen ich rodiny tam patrí. Sleduje sa tým cieľ, aby sa ľudia , takto žijúci, dostali do prostredí, kde sa k%ňaz alebo rehoľník-rehoľníčka nedostanú, alebo by ich ľudia medzi seba neprijali s výhradou : "Aha, no ty patríš tam, ty musíš hovoriť, ako ti nakážu!"
To, čo som uviedla, boli také dva extrémy. Vo väčšine inštitútov hovorí-ale len o sebe- ten, kto má na to primeraný dôvod. Nesmie však hovoriť o príslušnosti iných- napr. aj Zuzka, aj Magda, aj Elena tam patria.....
Najstarší taký inštitút založila sv.Angela Merici v 16.storočí v Taliansku. Dnes známe uršulínky- rehoľné sestričky- pôvodne nebili rehoľou, ale takýmto inštitútom. Angela chcela, aby sa mohli zasvätiť aj také, ktoré z rôznych dôvodov nemohli odísť z domu- napr. pre opatrovanie chorých členov rodiny, kvôli práci-väčšinou slúžok, chudobu- nemali na výbavu do kláštora,vzdelanie. Zaujímavostou bolo, že členkami sa stali slúžky, ale i šľachtičné. Angela dosiahla pre tento život všetkypotrebné schválenia od biskupov i pápeža.
Vo verejnosti to však- uvážme, 16.storočie- budilo nemalé rozpaky. Po Angelinej smrti sa sestry samotné začali deliť, niektorým vadilo, že spoločnosť nemá mužskú vetvu a boli odkázané na službu diecéznych kňazov alebo rehoľníkov, ktorí mnohé potom "prelanárili" do reholí. Neskôr vznikla samostatná rehoľa, ktorá už ale nemá pôvodné pravidlá zakladateľky.Ale zachovala sa i forma- dodnes- ktorá žije vo svete a podľa pôvodných pravidiel.
Približne v 50-tych rokoch minulého storočia začali vznikať po celom svete, ukázali sa potrebné práve v krajinách, kde bolo kresťanstvo prenasledované.
Ako vyzerá život takto zasvätenej sestry: modlitba je hlavnou povinnosťou, modlí sa- hoci sama-liturgiu hodín. Chodí do zamestnania,môže mať každé slušné - sú úradníčky, predavačky, lekárky, učiteľky, robotníčky, zdravotníčky, ....Keď niektorá odíde do dôchodku, podľa svojich síl a možností robí nejakú prácu, užitočnú pre Cirkev a blížnych. Môžu bývať aj dve-tri spolu a pomáhať si, ak osamejú. Denne sa zúčastňujú svätej omše a modlia sa sv.ruženec. Stretávajú sa podľa miestnach pravidiel minimálne raz do mesiaca. Svoje sľuby chudoby a poslušnosti žijú primerane prostrediu. Čistotu tak, ako každý zasvätený. Predmety dennej potreby si môže kúpiť podľa vlastného uváženia, ak ide o vyššie výdavky,schvaľuje ich predstavený, prípadne rada. Smie navštevovať rodičov, príbuzných a spolusestry, ktoré žijú samé a potrebujú podporu alebo pomoc. Samozrejmosťou je denné čítanie Svätého písma. Ale hlavne život podľa evanjelia. Horná veková hranica nie je obmedzená ako u väčšiny reholí, ale istotne by nebolo zodpovedné, keby prišla slobodná dáma napr. 65 ročná.
Oblečenie nemá byť luxusné, ale ani ošumelé. Vonkajšie znaky sa nenosia, a to ani pri slávnostných príležitostiach.
Každý inštitút takéhoto typu má aj svoje špecifické pravidlá. V niektorých sa vyžaduje ukončené vzdelanie- nemusí byť vysokoškolské.
Nakoniec: tento typ zasväteného života je vhodný pre už vyvážené dievčatá a ženy, osemnásťročným sotva bude vyhovovať. Ideálne je, ak prichádza uchádzačka, ktorá už pracovala v nejakom zamestnaní, je samostatná v rozhodovaní a duchovne zrelá. Formácia väčšinou trvá 6 rokov- prvý rok sa stretáva iba s vedúcou, ktorá je zaviazaná vysvetliť princíp i spôsob života, aby záujemkyňa vedela, s čím musí počítať. Po zrelej úvahe prichádza prvé zasvätenie na dva roky. Ak nechce ďalej v inštitúte zotrvať, môže odísť. Ak ostáva, zasväcuje sa na ďašie tri roky a podobne- môže ostať alebo odísť.
Ak sa slobodne rozhodla ostať- urobí doživotné zasvätenie, teda sľuby poslušnosti, chudoby a čistoty na celý život. Vtedy si môže dať posvätiť prstienok- môže ale nemusí byť obrúčka, dostáva kríž. (Pravidlá dostáva hneď na začiatku formácie, Sväté Písmo pri prvom zasvätení apodobne aj knihu Liturgie hodín.)
Na Slovensku existuje t.č. 10 takýchto inštitútov. Bližšie informácie sú dostupné na www.zasvatenyzivot.sk a KBS pripravuje aktuálnu brožúrku informácií.
