...V tej chvíli medzi bdením a snením som sa ocitol v miestnosti. Nebolo tam nič podstatné okrem jednej steny pokrytej šuplíkmi s malými štítkami. Boli podobné tým, v ktorých je v knižniciach abecedná kartotéka kníh podľa autora či titulu. Ale tieto šuplíky mali úplne iné nápisy a siahali od  podlahy k stropu a na obidve strany tak ďaleko, že som nedovidel koniec. Priblížil som sa k tej stene – prvý šuplík, ktorý upútal moju pozornosť, mal nápis Dievčatá, ktoré sa mi páčili. Otvoril som ho a začal sa prehŕňať kartičkami. Rýchlo som ho však zabuchol. Otriaslo mnou, že som mená na všetkých kartičkách poznal.

A v tej chvíli, bez toho, aby mi to niekto povedal, som náhle vedel, kde som. Táto ľudoprázdna miestnosť plná maličkých šuplíčkov bol môj katalogizovaný život. Tu boli zaznamenané všetky skutky a každá chvíľka môjho života, veľká aj malá, tak podrobne, ako som si to vôbec nepamätal.

Roztriasol som sa – zvedavosťou aj strachom. Začal som náhodne otvárať šuplíky a skúmať ich obsah. Niektoré priniesli radosť a sladké spomienky. Iné pocity hanby a ľútosti takej intenzívnej, že som sa až obzrel cez plece, či sa niekto nepozerá. Zásuvka so štítkom Priatelia bola hneď vedľa tej s nápisom Priatelia, ktorých som zradil.

Šuplíky boli označené širokou škálou nápisov, od normálnych po veľmi zvláštne. Prečítané knižky, Lži, ktoré som povedal, Koho som potešil, Vtipy, ktorým som sa smial. Niektoré boli až humorné vo svojej presnosti: Veci, ktoré som v hneve kričal na svojich bratov. Iným som sa ale smiať nemohol: Veci, ktoré som urobil v hneve, Veci, ktoré som si na adresu svojich rodičov šomral popod nos. Obsah šuplíkov ma neprestával prekvapovať. V niektorých bolo oveľa viac kartičiek, ako som čakal. A inde ich zas bolo menej, než som dúfal.

Zdrvila ma rozsiahlosť môjho vlastného života. Je vôbec možné, že som za tých dvadsať rokov mal čas napísať každú z tých stoviek, možno miliónov kartičiek? Ale každá kartička to potvrdzovala. Každú som napísal svojou vlastnou rukou. A každú som sám podpísal.

Keď som vytiahol šuplík s nápisom Pesničky, ktoré som počúval, všimol som si, že šuplíky sa svojou veľkosťou prispôsobili veľkosti obsahu. Kartičky boli poukladané pekne jedna vedľa druhej, a predsa som nenarazil na koniec ešte ani po metri. Zavrel som ten šuplík zahanbene, ani nie tak kvôli kvalite hudby, ako skôr kvôli množstvu času, ktorý som tým stratil.

Keď som prišiel k šuplíku Zmyselné myšlienky, zamrazilo ma. Pootvoril som ho len kúsoček – vôbec som netúžil zisťovať jeho veľkosť – a vytiahol som si jednu kartičku. Až som sa otriasol, ako podrobne to tam bolo. Prišlo mi zle, keď som si uvedomil, že také chvíle sú zaznamenané.

Rozzúril som sa. Myseľ mi ovládala jediná myšlienka: „Tieto kartičky nikto nikdy nesmie vidieť! Do tejto miestnosti nikto nikdy nesmie prísť! Musím ich zničiť!“ Zúrivo som šuplík vytiahol. Teraz už na jeho veľkosti vôbec nezáležalo. Musím ho vysypať a obsah spáliť. Ale aj keď som ho otočil hore dnom a tĺkol s ním o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani jedinú kartičku. Bol som zúfalý. Vybral som jednu a pokúsil sa ju roztrhať – bola ako z ocele. Porazený a úplne bezmocný som šuplík vrátil späť. Čelom som sa oprel o stenu, ľútostivo a zhlboka som si povzdychol. A v tej chvíli som to uvidel. Šuplík s názvom Ľudia, ktorým som povedal evanjelium. Jeho rúčka bola svetlejšia, novšia, skoro nepoužitá. Zatiahol som za ňu a do ruky mi vypadol malinký, sotva desaťcentimetrový šuplíček. Počet kartičiek som mohol spočítať na prstoch jednej ruky.

V tú chvíľu mi vyhŕkli slzy. Rozplakal som sa. Vzlykal som, až to bolelo, a celý som sa triasol. Padol som na kolená a vyplakával som svoju hanbu za to všetko. Rady zásuviek mi krúžili pred slzami zaliatymi očami. Nikto, nikto sa nesmie dozvedieť o tejto miestnosti! Musím ju zamknúť a dobre schovať kľúč.

Keď som plač trochu premohol, uvidel som Jeho. Nie, prosím, len nie On! Nie tu! Ktokoľvek iný, len nie Ježiš!

Bezmocne som sa pozeral, ako vyťahuje šuplíky a číta si kartičky. A pozerať sa na Jeho reakciu bolo skoro neznesiteľné. Keď som sa na Neho prinútil pozrieť, videl som Mu v tvári smútok ešte hlbší ako svoj. Ako keby inštinktívne šiel k tým najhorším šuplíkom. Prečo si ich len musel všetky čítať?

Nakoniec sa otočil a cez celú miestnosť sa na mňa pozrel. V očiach sa mu zračila ľútosť. Zvesil som hlavu, zaboril tvár do dlaní a znova sa rozplakal. Prešiel ku mne a položil mi ruku okolo pliec. Mohol toho toľko povedať. A nepovedal ani slovo. Len so mnou plakal.

Potom vstal a šiel späť k stene so šuplíkmi. Začal systematicky od jedného konca, vyťahoval šuplíky a na každú kartičku cez moje meno písal svoje

„Nie!“ vykríkol som a ponáhľal sa k Nemu. Nezmohol som sa na nič iné, než že som stále opakoval „nie, nie“ a ťahal mu kartičku z ruky. Jeho meno tam nepatrilo. Ale bolo tam, napísané sýtou, živou červenou! Ježišovo meno zakrylo to moje. Bolo napísané Jeho krvou. Jemne si vzal kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval sa ďalej. Myslím, že nikdy nepochopím, ako to zvládol ak rýchlo, ale  pripadalo mi, že v nasledujúcej chvíli zatváral posledný šuplík a vracal sa ku mne. Dal mi ruku na plece a povedal: „Je dokonané.“

Vstal som a On ma vyviedol z miestnosti von. Dvere nemali žiaden zámok Ešte budú napísané ďalšie kartičky.