Tých tridsať minút, ktoré som myslela, že strávim ponorená vo svojich myšlienkach, som darovala niekomu, kto ich naozaj potreboval. Ja som zase potrebovala stretnúť práve túto osôbku, aby mi otvorila oči aj srdce.

Popravde, v ten deň som sa cítila zbytočnou, obyčajnou, všednou osobou. Svoje myšlienky a pocity som chcela zahnať, no hlavne odovzdať pri modlitbe svätého ruženca Pánovi, cestou do školy. Dúfala som, že mi ukáže, čo mám robiť. Pošle tam, kam mám ísť.

Tou cestou chodím každý deň. Nič nové. Nič nezvyčajné. No vtedy ma z rutiny vytrhol pohľad na ženu, ktorá sa motala na ulici a často do nej niekto vrazil. Na pár sekúnd som sa zasekla na chodníku, kedy som počula:

,,Pomôž jej. “

Prvá myšlienka bola: ,,Prečo ja?!”

Na to mnou prešiel pocit, veď presne to si chcela. Byť užitočná.

Podišla som k nej a opýtala sa jej, či nepotrebuje pomoc. Najskôr sa vystrašila, čo jej chcem povedať, no potom ma so slzami v očiach chytila pod pazuchu a povedala, že ju veľmi bolí noha a potrebuje ísť na polikliniku.

Bola taká zraniteľná a triasla sa od zimy. Darovala som jej svoju šatku, aby si aspoň čo to dala na seba. Vtedy sa úplne otvorila. Aj keď som pre ňu bola cudzím človekom, cestou mi rozpovedala svoj príbeh. Je rozvedená a jej dcéra býva na Slovensku. Ona žije s priateľom v Zlíne, ktorý ju nedávno vyhodil na ulicu po tom, ako sa dozvedel, že čakajú dieťa. Povedala mi, že ona si to dieťatko aj tak nechá a uvidí, čo s ňou bude. Veľa sme sa rozprávali a cesta aj napriek pomalej chôdzi uplynula veľmi rýchlo.

Tých tridsať minút, ktoré som myslela, že strávim ponorená vo svojich myšlienkach, som darovala niekomu, kto ich naozaj potreboval. Ja som zase potrebovala stretnúť práve túto osôbku, aby mi otvorila oči aj srdce.

Lukáš 10, 25–37

Majme neustále otvorené oči, no aj srdce pre druhých…