Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ (Jn 18. 36-37).
V histórii ľudstva nachádzame rôznych vladárov. Takých, ktorí spravovali svoj ľud a vládli mu spravodlivo. No žiaľ aj mnohých kráľov a vladárov, ktorí sa k moci, bohatstvu a sláve dostali cez zotročenie, krv a smrť svojich poddaných. Ale história pozná Kráľa, ktorý pre slobodu svojich vylial svoju krv a položil svoj život.
Tým kráľom je JEŽIŠ.
Nie vo chvíľach úspechu a slávy (Jn 6.14-15), ale vtedy, keď to najmenej čakáme, vo svojom utrpení, odetý do plášťa potupy s korunou bolesti, (Mk 15.17-20) čaká, že v ňom skrze vieru spoznáme svojho Kráľa.
On nebojuje mocou zbraní a početného vojska, ale mocou lásky, ktorou mení: chlieb na svoje Telo, víno na svoju Krv, zradu na vernosť, nenávisť na lásku, smrť na život - a tak jasot svojich nepriateľov - zákonníkov a farizejov na krutú prehru.
„On je ten istý včera, dnes i naveky,“ (Hebr 13.8), ale čoho sa dotkne, to mení. To On mení smútok na radosť, otroctvo na slobodu, zúfalstvo na nádej a nepokoj na pokoj.
Mnohé ríše, kráľovstvá a vlády povstali a zanikli, ale kráľovstvo vysmievaného a potupeného Kráľa je tu stále. Je tu kráľovstvo svetla uprostred tmy, slobody uprostred zotročených, kráľovstvo Života uprostred smrti. V mori hriechu a výčitiek kráľovstvo odpustenia a pokoja. Kráľovstvo bez hraníc a obmedzení. Kráľovstvo, ktoré je aj pred hranicami tvojho srdca.
Bolo to na začiatku mojej cesty za Kristom. Zdalo sa mi, že moja dennodenná modlitba doma má mať pokračovanie, „nadstavbu“, a to aspoň jedenkrát v týždni na jednu hodinku v kostole pred Bohostánkom. A tak ako inokedy aj v to nedeľné popoludnie nasledujúc to tiché volanie som sa z hluku futbalového ihriska utiahol do ticha a samoty Božieho chrámu.
Počas modlitby mi zrak padol na kríž. Hľadiac na tento znak vykúpenia, uvažujúc o tom, čo všetko sa na ňom udialo, ma zrazu v hĺbke srdca preniklo poznanie: „On zaujal moje miesto!!!“ Bolo to tak silné, že moje vnútro navonok reagovalo plačom v ktorom sa miešali slzy hanby so slzami hrdosti. Hanby – pretože som videl svoj podiel na Ježišovom umučení. A hrdosti z toho, že mám niekoho, komu som tak blízky a cenný, že to neváhal pre mňa urobiť.
On, Kráľ, položil svoj život, aby otrok bol slobodný. Dodnes mi to nejde do hlavy, čo však nie je problém pre srdce, ktoré je vďaka tomuto skutku lásky zo strany Kráľa vedené k väčšej oddanosti a vrúcnosti.
Jozef