Možno veľa neviete o Kazateľovi Charles Haddon Spurgeon. Myslím si, že na jeho počesť a pre vašu inšpiráciu, ako bojovať s trápením vo vaších životoch by ste mohli dať tomuto článku prečítanie. Málokto by nás mohol viac naučiť o tom, ako biblicky prejsť cez trápenie v našich životoch.
Charles Spurgeon (1834 – 1892, 58 rokov)
Spurgeon je známy pomenovaním „princ kazateľov (princ of preachers)“, takto ho nazval jeho vlastný syn, keď povedal: „Nebol nikto, kto by vedel tak kázať ako môj otec . . . s množstvom kvalít, ktoré obsahoval, by mal byť, aspoň podľa môjho názoru, považovaný za „princa kazateľov.“
Mark Driscoll ho vystihol slovami: „Najlepší biblický vykladateľ na svete v jeho dobe a možno aj najlepším biblickým vykladačom v histórií cirkvy, ak nerátame učeníkov a ostatné biblické postavy.“
Začal kázať krátko po tom ako sa obrátil, keď mal 16 rokov. Kázal už vyše šesťsto krát pred jeho dvadsiatimi narodeninami. Za týždeň bolo predaných vyše dvadsaťtisíc jeho kázní. Tieto kázne boli prekladané do dvadsiatich jazykov. Niekedy kázal až desať krát za týždeň. Tým pádom ho počulo, počas jeho života až 20 miliónov posluchačov. Kázal desaťtisícom najskôr v budove Exerter Hall a neskôr v Surrey Music Hall. Jeho kostol sa stal najväčším tej doby až dokým nezomrel.
Na škole, ktorá trvá dodnes, cvičil stovky kazateľov. Vydal vyše sto kníh, s jeho pomocou bolo založených niekoľko stoviek kostolov a začatých okolo 60 misijných organizácií. Do dnešnej doby jeho kniha „Lectures to my Students (Prednášky mojim študentom),“ pomáha kazateľom po celom svete.
Napriek všetkým veciam, ktoré Sprugeon dokázal v živote, zápasil s depresiou. Trpel pakostnicou (choroba, ktorá vyvoláva červený fľak na pokožke, vo väčšine prípadoch sa preukáže ako zväčšený palec), reumatizmom (oslabené kĺby) a tzv. „Brights disease“ (chorobou obličiek).
Ďalším možným dôvodom depresie bola jeho reputácia vo svete ako mladík čo spí so ženami, vďaka niektorým médiam, ktoré ho tak opísali. V tom čase nebolo možné len tak zobrať informáciu naspäť, tak vždy sa stretával s kritikou. Hlavne, keď cestoval do Ameriky. Média, ktoré vydali o ňom túto lož však neskoršie priznali, že klamali. Spurgeon písal o svojej depresii ako o jeho „najhoršej vlastnosti“ a raz ju okomentoval „skleslosť nie je dobrá vlastnosť. Ja verím, že je to nemravnosť. Som hlboko zahanbený sebou, že som do nej padol, ale som si istý, že pre ňu nie je iná záchrana ako viera v Boha.“ Spurgeon povedal, že je dobré, že trpí depresiou. Písal, že vďaka tomu môže „hlásať ľuďom, ktorí už nevládzu.“
O svojom reumatizme píše: „Často krát, keď som pristupoval k svojej kazateľnici, cítil som, že sa mi kolená podlomili a zrazili sa navzájom o seba,“ o svojich obrovských bolestiach písal: „Ležal si niekedy na jednom boku celý týždeň? A keď si sa posnažil otočiť, zistil, že si celkom bezmocný?“
Tento človek jasne trpel. „Spravodlivosť Božia mi trhala srdce ako radlica. Bol som napomenutý, zničený, oddelený – stratený, beznádejný, slabý . . . myslel som si, že je predo mnou peklo . . . Modlil som sa a nedostal som odpoveď pokoja.“
Nie je jeho modlitba podobná Dávidovej? Obidvaja čakali na Boha, kým im dá odpoveď. Obidvaja sa cítili slabý, nenachádzali svoj pokoj. Boli znepokojení.
Darrel W. Amundsen napísal, že ak chceme pochopiť ako Spurgeon pretrpel úzkosť, musíme uzrieť skúsenosti intimity, ktoré mal s Ježišom Kristom. „7. Júna, 1891, v extrémnych fyzických bolestiach z choroby, Spurgeon kázal jeho (netušiac) poslednú kázeň, použil slová: „On je vždy viditeľným aj v najhrubších častiach bitky. Keď vietor fúka on vždy pomôže. Ak je niečo milostivé, dobrosrdečné, milé a jemné v láske tak to vždy nájdeš v Ňom. Týchto štyridsať rokov som mu slúžil, požehnané nech je jeho meno! A necítil som nič okrem lásky k nemu. Bol by som rád slúžil ďalších štyridsať rokov tu dole ak by sa mu to páčilo. Jemu slúžiť je život, pokoj, radosť. Oh, aby ste mu ihneď začali slúžiť! Boh ti pomôž poddať sa pod prápor Ježiša aj v tento deň! Amen.“
Ak niekto takýto, ako Charles Spurgeon alebo kráľ Dávid, dokážu povedať, „Boh KDE si!?!“ Tak zrazu mi nie je až tak ďaleké kresťanstvo. Kresťanstvo nie je skupina ľudí, ktorí to majú všetko vyriešené; je to skupina ľudí, ktorí si uznajú svoju chybu a hriešnosť a prijímajú milosť dennodenne. Ježiš nás volá, aby sme zapreli seba každý deň a vyniesli svoj kríž každý deň. Ukrižovanie nie je ľahkou a príjemnou záležitosťou ale nakoniec nadovšetko sladkou.
Steven Furtick raz povedal „skrze ťažké obdobia, obdobia lámania chleba sa Ježiš dáva poznať. Keď Ježiš zomrel, ako ho spoznali jeho učeníci? Keď lámal chlieb. Takisto aj v našom živote, viac spoznáš Ježiša v ťažkých obdobiach.“
Lebo súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k skúsenosti, skúsenosť k nádeji. A nádej neklame. (Rim. 5:3-5). Môžeme mať nádej – radosť v Ježišovi.
Jeden z mojich najobľúbenejších rečníkov, ktorí rozprávajú o radosti v Bohu, je John Piper, použijem jeho citát, aby som zakončil:
„Trápenie, na ceste kresťanskej poslušnosti, je radosťou – lebo láska k Bohu je lepšia ako život (Žalm 63:3) – je najjasnejší obraz cennosti Boha v našich životoch. Takže vierou naplnené trápenie je esenciálne na tomto svete pre najintenzívenjšie uctievanie. Keď sme najspokojnejší s Bohom v trápení, on bude najoslávenejším v našom uctievaní. Náš problém nie je štýl hudby. Náš problém je štýl života. Keď si zo srdca užijeme Krista bude viac ovocia v uctievaní Krista.“
Blog