Povedz mi akých priateľov máš a ja ti poviem, kto si. Hovorí to jedno z prísloví. Priatelia sú ľudia, ktorých si vyberáme. Jedni prídu, iní odídu. Prirodzene niektoré priateľstvá končia, iné si pobabreme sami...Sú však priatelia, ktorí ostávajú. Od škôlky, z ihriska, zo stretka, speváckeho zboru, výšky... možností je mnoho. Takéto priateľstvá majú pre mňa príchuť Neba. Ľudia, s ktorými si mám čo povedať po rokoch, hoci sa roky nevidíme. Alebo sme spolu tak často ako sa dá a nelezieme si na nervy. Majú také zvláštne miesto v srdci, špeciálne iba pre nich, nedá sa na nich zabudnúť, nahradiť ich, vymeniť...Dôvera ostáva, nepotrebujeme hovoriť o počasí alebo si vymeniť formálne: „Mám sa fajn, ďakujem.“

Zanechali v srdci stopu, spomienky na nich a vypovedané slová, spoločné zážitky rezonujú. Neutíchajú. A stretnutie s nimi je vždy radostné, pokojné. Hovoríme si veci, o ktorých iní nevedia, hovoríme o Bohu a vylievame svoje srdcia. Všetku radosť, šťastie, bolesť a slzy. Ich rameno je k dispozícii a nevadí im, že bude celé mokré, špinavé od „mejkapu“. Nevadí im hlasitý smiech, lebo sa smejú s vami. Spontánnosť a dôvera. Bez obáv, čo si o mne pomyslí, ako sa zachová, keď sa mu zverím. Stačí chvíľa s priateľom a hneď je na svete krajšie, farby sýtejšie, slnko jasnejšie, bolesť menšia, nádej väčšia.

Krátke objatie a krížik na čelo so slovami. „Modlím sa za teba a ty sa modli za mňa.“  

Ďakujem môjmu najlepšiemu Priateľovi. Ježiš ma nazýva svojim priateľom a chcem to isté povedať o Ňom. Bez neho ostatné priateľstvá nemajú cenu. Lebo Ježiš mi ich dal ako dar. Požehnanie na cestu do Neba.