V ktorom si verši?

Dnes som si prečítala evanjelium tak inak: miesto "Božieho slova" som si vkladala "lásku"; miesto "počúvať" - "milovať". A viem PRESNE, v ktorom som verši. Teda, ja väčšinou "presne" viem aj, v ktorom verši sú tí naokolo.. - čo len dokazuje, že naozaj som v tom svojom verši. (o Lk 8, 4-15)

Takže.. iné padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho..(Lk 8,7)

Prečo sa vlastne nedá v tŕní rásť? (..žltej ľalii sa to predsa darilo, a to tam mala ešte aj chrastie!). Neobľubovala som botaniku až tak, ale viem si živo predstaviť, ako sa pretláča to tenké (stará mama by povedala "dengľavé"), neduživé, položlté stebielko; ako sa kriví pomedzi to tŕnie.. ako nemá priestor, aby rástlo; ako nemá dosť slnka. A že bojuje, ako vie - ale nakoniec nič z toho.
A kto sa aspoň raz v lese pretláčal cez "kriaky" (opäť stará mama), vie, aké to je. Že krv tečie z viacerých miest naraz - a hneď je po novom svetríku.
Človek cíti, keď je obklopený tŕním. Niet sa kde pohnúť, aby to nezabolelo. A stebielko sa cíti tak isto.

Ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu. (Lk 8,14)

Vezmem to od konca: zvykla som tento verš preskakovať. Fakt. Pretože ‘rozkoše života’ je pre mňa taký expresívny výraz, že automaticky za ním neviem vidieť nič iné, ako domy s blikajúcimi srdiečkami a obsah filmov vysielaných (kedysi) až po polnoci. A od toho sa človek automaticky dištancuje. A bohatstvo? Akéže mám už ja len bohatstvo... A starosti máme predsa všetci. Proste som ho preskakovala.

Dnes som nepreskočila. Pretože cítim to obklopenie tŕním a POTREBOVALA som si to nechať vysvetliť Ježišom.
A viem: rozkoše života a bohatstvo sú všetko, čo mi robí ‘dobre’ - a všetko, čo ‘vlastním’. Niekedy sú to iba slabosti: trošku sebectva; nesprávny motív pre dobrý skutok; strhávanie pozornosti druhých; malá lichôtka; pocit, že som zábavná a že druhí chcú byť so mnou; moje ne-ko-neč-né rozprávanie (umocnené na druhú, ak ho prípadní poslucháči okato hltajú).. všetko, čo by sa dalo priamo pomenovať vetou "aká som ja super" - s ktorou takto vôbec nie som stotožnená podobne ako s rozkošami života - a predsa, v úprimnej pravde - TOTO je často niekde v hĺbke za napohľad nevinným a roztomilým predvádzaním sa v spoločnosti. Pretože práve cez toto nepamätám na sestru-brata, ktorí ma možno potrebujú. Pre toto nerastie láska.
Moje bohatstvo je moja istota o neohrození (kto nič nerobí, nič nepokazí a nič sa mu za to nestane, však?), určitá moja "bezstarostnosť" - ktorá nemá základ v tom, že nemám starosti, ale v tom, že sa nestarám. A mnohé iné ‘bohatstvá’, ‘poklady’ a ‘istoty’, ktoré by som musela opustiť, keby som chcela ozaj nechať rásť. Nie, nie - to je takto bezpečnejšie, keď sa "až tak neinvestuje". Toto ma až toľko nestojí.
A potom zranenia. Starosti. Veci, čo ma trápia, bolia, ktorých sa bojím.. a túto kapitolu nechcem otvárať. Veď koľko tŕnia nenarástlo preto, že by som ho zasadila! Zasadili mi ho iní, a ono teraz dusí lásku.. čo ak, čo ak, čo ak, čo ak..?