Hneď na prahu si pocítil, že napriek pozvaniu nie si až taký vítaný. Žiadna voda na nohy, žiaden bozk, žiaden olej. Napriek tomu si vošiel a sadol si si - tak trochu príprava na "pozvania", ktorých sa Ti dostáva aj odo mňa.. (o Lk 7, 36-50).

Lebo tak je to aj u nás, Ježiš. Vo mne.
Pozývam Ťa, volám Ťa ‘Učiteľ’, chcem počuť, čo mi povieš. Ale v skutočnosti by som rada hostila iba tú Tvoju Tvár, tú Tvoju časť, ktorá je dosť ‘dôstojná a správna’. Tú, ktorá zodpovedá MOJIM predstavám o tom, čo by si mal u mňa robiť, ako by si sa mal správať, čo by si mal (a nemal) dovoliť.
Nie si vítaný celý.
Nie si vítaný, ak s Tebou prichádza niečo, čo nie je podľa protokolu, čo považujem za nesprávne, nevhodné, nehodné.. ak prichádza niekto taký. Nečakaný. Slabý. Niekto, kto zlyhal. Nie je naňho miesto tak blízko. Patrí von!
Dosť nechápem, že ten ‘niekto’ tu neprišiel hľadať mňa, ale Ježiša, ktorý je u mňa - potrebuje TEBA! Ja som len miestom, kde Ťa možno nájsť.. (och, Pane, naozaj som?)
Ó, nie, nechápem, cítim sa touto návštevou ohrozená, ponížená. Udržujem odstup. Márne mi prehováraš do duše a dávaš za príklad toho, kto viac miluje. Každá takáto nečakaná udalosť vyvoláva vo mne skôr dojem, že to asi nie si Ty. "Ktože je to..?" Veď ja Ťa poznám! Ty by si sa takto nesprával!!
 

Nepremýšľam dnes nad tým, cez koľkých sluhov pri dverách a s akou vervou si sa pretláčala, hriešna žena, aby si sa dostala až do vnútornej siene. Nepremýšľam, aká potreba ťa hnala. Dívam sa len, aká odchádzaš šťastná a pokojná.. pretože miluješ. Pretože tvoja nesmierne pevná viera ťa odhodlala urobiť také bláznovstvo.