Som konvertita. Od svojho krstu pred 16 rokmi som zažila dní bez svätého prijímania menej ako mám prstov na rukách - neraz za cenu veľkých obetí a skutkov, ktoré by sa niekomu možno zdali aj bizarné, ak nie rovno hlúpe. Ale ja som často vnímala, že táto moja na pohľad detinská túžba po Eucharistii je Ježišovi milá. Viem to z "náhod", ktorými obvykle mojej potrebe vyhovel, keď hrozilo, že prijímať nebudem môcť, najmä na služobných cestách v zahraničí a krátkych výletoch: nečakaná svätá omša portugalských pútnikov na hrobe sv. Terézie v Albe de Tormes; japonská svätá omša s gregoriánskymi spevmi (!) pri Božom hrobe v Jeruzaleme (bez nich by som fakt nemala šajn, v ktorej časti omše sa nachádzame).. alebo keď som si nedávno odskočila z Bologne do Sieny na pár hodín za svätou Katarínou. Nevychádzalo mi stihnúť žiadnu sv. omšu, tak som sa "utešila" dvomi v deň predtým.. a v Siene som stretla skupinku Slovákov s kňazom a relikviami svätej Filoménky :) V takých situáciách sa duši naozaj ľahko miluje.

 

Zákaz verejných svätých omší vo mne vyvolal hrôzu. Nevedela som si predstaviť deň bez fyzickej prítomnosti Pána; roky prežité bez Krista sa podpísali na mojej duši krehkosťou. Vnútorná núdza, Božie pochopenie a obetavosť môjho spovedníka mi teda umožnili prvé dni individuálne sväté prijímanie - do času, kým som sa cítila dosť silná a odhodlaná urobiť ďalší krok vo viere: obetovať Krista pre Krista.

Včera som tak prežila prvú svätú omšu online v svojej obývačke. Bola krásna, s organom, z kostola vo farnosti Hniezdne, a ja som sa pri hlasnom speve žalmového responzória vnútorne zabávala nad týmto nečakaným darom "bilokácie" a možnosťou byť naraz v Považskej aj v Hniezdnom (chvíľu predtým som čítala rozpravu o Schrödingerovej mačke, ktorá je v jednom momente živá aj mŕtva; tak mi to celé prišlo veľmi vtipné - to je vsuvka pre filozofov a teoretických fyzikov). Premýšľala som nad Bohom, ktorý je Pánom priestoru i času a všetko presahuje, nad svätou Klárou, patrónkou televízie, ktorá na Vianoce videla v zjavení "online" svätú omšu na stene svojej cely, keď na ňu nemohla ísť kvôli chorobe, nad Cirkvou, s ktorou som jednotná, aj keď ju nevidím.. a všetko bolo ľahké, až do momentu svätého prijímania.

Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi sa skúša moja viera - neviera. Uveriť v Boha prítomného v chlebe? No problem! S Eucharistiou som zažila svoje. Je tam pre mňa tak fyzicky rozoznateľný, že som pár krát bola schopná v cudzom meste rozlíšiť evanjelický kostol od katolíckeho aj zdiaľky, alebo že je v nejakom dome kláštor s kaplnkou bez toho, že by som to dopredu vedela. Ale uveriť v Boha prítomného... v ničom?? - lebo ja kľačím v obývačke a necítim na jazyku chuť prijatého Krista, aj keď v Hniezdnom spievajú pieseň na sväté prijímanie, a mám veriť v milosti toho duchovného.

Trvá to pár sekúnd, prijal kňaz, miništrant a kostolník, zrazu sa purifikuje a už stojíme na modlitbu po sv. prijímaní. Svätá omša je už z dnešnej nedele a slová, čo kňaz vyslovuje, mi prerážajú srdce: "Pane a Bože náš, už v pozemskom živote nás živíš nebeským chlebom.." NAOZAJ?? ŽIADEN SOM DNES NEPREHLTLA! "...daj, aby sa účinky tejto sviatosti prejavovali aj v našich skutkoch." KTOREJ? AKO? Vysloviť Amen na konci tejto modlitby je úkonom viery ťažším než mnohé iné; a cítim, že je to jedno z najdôležitejších Amen, ktoré potrebujem povedať. Buď verím, že je duchovné sväté prijímanie rovnocenné s fyzickým (v čase, kedy to fyzické nie je možné) -  alebo nie. Buď zviažem Božie milosti do premeneného chleba, alebo pripustím a prijmem, že Boh, ktorý ustanovil Eucharistiu, ma o jej milosti neukráti a môže mi ich dať aj bez nej samej. To už nie je ani kráčanie po mori, lebo voda je aspoň cítiť - toto je pre mňa chodenie po vzduchu!

Akoby stál predo mnou niekto, kto sa ma úplne obratej o akýkoľvek cit a fyzický zmysel pýta: Tak je tvoj Boh väčší ako všetko? Áno, je. Vari som nadarmo uverila? Je vzdialenosť medzi Kristom v tele a Kristom v chlebe, ktorú museli v sebe prekonať apoštoli, väčšia ako vzdialenosť medzi Kristom vo fyzickom a v duchovnom svätom prijímaní, ktorú potrebujem prekonať ja? Dlho po svätej omši zostávam v úvahách. Vraciam sa k čítaniam - ako smädný ľud na púšti reptal; a Boh dal ľudu piť prameň zo skaly - taká absurdnosť, veď zo skaly sa môže akurát tak prášiť, a oni predsa pili! Svätý Pavol mi šepká do ucha, že prístup k milosti máme skrze vieru; a Božia láska v nás je rozliata skrze Ducha, ktorého sme DOSTALI. DO-STA-LI! Bodka. Ježiš, ponúkajúci mne neveriacej pri studni aj dnes živú vodu, ktorá sa vo mne stane prameňom (a viem, že to povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo uverili - porov. Jn 7,39). Dostala som ho. Pozvanie tohto výnimočného pôstu je nebyť chvíľu len Kristocentrická, ale aj "Duchocentrická". Boh Duch Svätý je duch, nevidno ho, nechutí po múke, a predsa je pravý Boh a je v Ňom plnosť Trojice. Moje duchovné sväté prijímanie sa tak načas mení na prijímanie Ducha - namiesto "Telo Kristovo" by ten online pán farár mohol vyslovovať "Duch Kristov". A ja by som hovorila AMEN a otvárala srdce namiesto úst.

 

A preto som sa prestala usmievať nad otázkou eucharistického pôstu pred duchovným svätým prijímaním, a začala som ho brať celkom vážne. Veď je to NAOZAJ, nie AKOŽE. Na dnešnú nedeľnú online svätú omšu som sa pekne učesala.. a dvakrát som sa prezliekla (och, žena..) - ako každú nedeľu, keď hľadám tie správne šaty. Áno, kvôli tým trom krokom z postele k oltáriku v mojom jednoizbovom byte. Áno, kvôli tomu monitoru - a tomu Bohu, ktorého ja vidím cez počítač - a On mňa voľným okom. A potešilo ma, keď mi na youtube vybehol odkaz "Obleč si košeľu aj doma pred TV" - online saleziánska mládežka. "Presne to som urobila, kamaráti :)" zašepkala som im nadšená, že v Cirkvi uvažujeme rovnako. A potom som bola v Križovanoch nad Dudváhom (dodnes som netušila, že takú obec máme ;) ). To duchovné sväté prijímanie je pre mňa stále výzva, ale vchádzam do nej odhodlaná.

A dokonca - dokonca! - som dnes prvýkrát navštívila pravoslávnú liturgiu v Košiciach a vypočula si príhovor ich vladyku (že je pravoslávna a nie gréckokatolícka som zistila až niekedy uprostred). A bol to krásny príhovor.

 

Kedysi komunisti vrámci akcie K pozvážali rehoľníkov rôznych reholí dokopy a mysleli si, že sa navzájom pohádajú - a oni sa zjednotili. Dnes nás akcia "K" (ako koronavírus) oddelila jedného od druhého.. a my sme sa zjednotili. Nikdy neviem, odkiaľ sú spolufarníci, ktorým mysľou dávam znak pokoja pri online prenose; vidím ich počet, nie tváre. Myslím, že sú z celého Slovenska, ako ani ja nie som "domáca". A je mi to jedno, svoj znak pokoja myslím úprimne. Lebo verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku; verím v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela, v život večný.. a verím, že ešte zažijem svätú omšu v kostole.