Je skoro ráno. Ležím so zavretými očami a nechce sa mi ani žiť, nie že ešte vstať a ísť na námestie. Načo aj... bude tam skoro stovka iných robotníkov, silnejších, zdravších... Ale vstávam. Celú noc ma budil plač najmladšieho dieťaťa a chlácholenie mojej ženy - včera nejedli, ani predvčerom. Predpredvčerom som vyžobral kus chleba. Musím ísť na námestie, aj keď nádej na prácu nie je žiadna. (o Mt 20,1-16)
Vidno ich z ďaleka - sú svieži, silní, opálení od práce a tvrdí. Každý deň majú prácu, každý deň prinesú domov chleba, aj keď narobení. Mnohí sú mladší, ale niektorí aj v mojom veku, ba aj starší, ale akísi... akísi pevní. Volajú nás "kripli". Mňa preto, že krívam. Môjho suseda pre slepé oko. Mladého chlapca zvedľa preto, že je nízky, tenký a cintľavý - osirel ako malé dieťa a vyrástol na odpadkoch. Nemá sily. Ešte sú tu s nami dvaja - jeden so suchou rukou a jeden dedo, ktorého deti na ulicu vyhodili. Poznáme sa dobre, takmer každý deň ostaneme na námestí poslední, keď jedných najmú a druhí odídu hľadať prácu inde. Ani sa nepokúšame pretlačiť dopredu, keď príde pán na koči a vezme prvých desať, hádam by nás aj udupali a celkom iste by nás odsotili - hierarchia funguje aj na ulici a platí právo silnejšieho. Práce je málo. Veľká skupina čaká hlučne ešte do deviatej, prichádzajú ďalší, aj pán, čo tu bol už ráno. Obzerajú svaly, výšku, vyberajú tých, ktorí sa im najviac oplatia, ako by kupovali otrokov. Veď aj kupujú, i keď iba na deň. Porovnávajú teda. Porovnávajú... niekedy ma pritom schytí taká malomyseľnosť, niekedy hnev na všetko. Načo sem vôbec chodíme? Nemáme šancu na prácu, nemáme, v tejto konkurencii! Nezažívame to každý deň? Chce sa mi plakať a hromžiť, pretože ja už NAOZAJ potrebujem ten chleba, najmladšie umiera, umiera, nechápete?? Vari ja môžem za moju nohu, môže dedo za to, že je starý? Nie sme už ľudia? Ale všade sa oceňuje iba od výkonu a my nie sme nanič, nie, naozaj nie sme, sme kripli, to je naša realita. Nemáme cenu.
Menšia skupinka tých menej silných, čo sa nepredrali dopredu, odchádza na iné trhovisko. Iná postáva, alebo odchádza a zase sa vráti pred obedom, keď bude druhý nával práce. Je nás už menej, ale ani na obed sa o nás kriplov nikto neobzrie, pretože mladých a silnejších je stále dosť. Pán na koči prišiel už tretí raz, musí byť veľmi bohatý a iste má veľa práce. Všimol som si ho, bolo na ňom niečo také zvláštne jemné. Rád by som preňho pracoval. Ach, tak rád by som pracoval pre hocikoho, aj pre tyrana.. ale aj obedné najímanie skončilo a ešte stále je tu okrem nás zo desať takých, čo nemajú "poruchy", aspoň nie také zjavné ako my. Nedostatok sily kompenzujú agresivitou. Dovoľujú si do nás a vysmievajú sa. Teraz sú frajeri, keď všetci silnejší už sú na poliach. Ale rozumiem im, aj oni majú ženy a deti. Aj oni chcú chlieb. Aj z nich kričí skôr beznádej ako skutočná zloba. Slnko pečie a mladík už nevládze stáť na nohách. O hodinku sa odvlečie hrabať sa do odpadkov. Je mladý a jeho žalúdok unesie potravu, ktorá by nás otrávila.. aj tak sa stane, že sa niekedy neukáže dva-tri dni a potom príde zelený a my vieme, že hlad bol väčší ako rozum.. trápi ma nezmyselnosť týchto dní. Najradšej by som sa vzdal. Alebo obesil. Poobedie plynie, žobreme, ale nikto nám nič nedáva. Chytá ma hrôza. Ak ani dnes nič nedonesiem, umrie, to najmladšie iste umrie a potom umrie aj žena žiaľom. Možno by nám bolo aj lepšie. Načo takýto život..
Z ničoho nič okolo tretej prichádza koč a znovu ten zvláštny pán. Zmocnilo sa nás vzrušenie - nie je nás už veľa, takmer všetci odišli, možno máme nádej, hoci.. hoci nie sme zdraví.. po prvý krát naberáme odvahu a vystupujeme dopredu, dokonca sa strkáme s tými, ktorí sú zdravší, aj my vykrikujeme: "Zober mňa, zober mňa, pane, mám doma deti!" Tlačíme sa na koč, mám pocit, že som tak blízko, pán má také dobré oči, možno... možno..!
Rozumiem ti, vznešený pane. Potrebuješ tých, čo môžu robiť. Ako ja potrebujem chlieb, ty potrebuješ prácu. Nemám pre teba dosť práce - a ty nemáš pre mňa chleba. Tak to chodí. Ostali sme tu len my, ja a jednoruký. Chlapec odišiel na smetisko. Starec spí, možno sa už ani nezobudí, je vyslabnutý a nemá pre koho žiť. Slepého vzal pán do práce. Bol som nadosah.. ..ani dnes. Ani tebe, pane s dobrými očami, nie som dosť dobrý. Mal by som ísť domov. Prijať, že ma naozaj nik nepotrebuje. Poslať ženu aj s deťmi preč, kým vôbec ešte vládzu odísť. Silných mužov z rána už trápi námaha a horúčosť. Aj mňa kláti námaha, námaha z nepotrebnosti, nezmyselnosti môjho života. Páli ma beznádej. Páli ma chromá noha, ktorou som zaplatil za záchranu chlapca spod kolesa voza. Jeho som zachránil a moje deti preto zahynú. Išiel by som domov, ale, Bože môj, nevládzem ísť. Nevládzem sa pozrieť žene do očí, nevládzem vidieť tie malé brušká a veľké oči. Staršie už ani neplačú. Už ani neveria. Ani ja už neverím. Aká sladká by bola námaha práce, keby znamenala istotu chleba. Ako rád by som zniesol horúčosť dňa. Veru, horel by som nielen zo slnka, ale aj od pilnosti práce. Zostal by za mnou kus roboty, doniesol by som kus chleba, bol by som chlap. Za niečo by som stál..
"Prečo tu stojíte nečinne celý deň?" Dobrý pane, vari nevieš? "Nik nás nenajal.." Nik nás nenajal, pane, nik nás nepotrebuje. Ani ty. Bol si tu toľko krát a ani ty si nás nenajal. Nemáme cenu. Sme prislabí pre svet, pre život. Nie sme zdraví. Nie sme ako ostatní. Sme horší a zbytoční. Preto, pane..
Skôr z ľútosti, než že by nás potreboval, vezie nás do svojej vinice a dáva nám prácu. Ideme len dvaja, dedo sa viac nezobudí. Premýšľam, koľko môžem dostať za taký krátky čas a snažím sa robiť zo všetkých síl, aby si Pán všimol moju horlivosť a dal mi aspoň niečo. Možno mi ani nedá, ale ak by aspoň kúsok jedla, čo vezmem domov...! Chlapi z rána sú narobení, poľavujú v práci. Svoje už odrobili, tak teraz pred koncom doprajú si odpočinku. Ja neustávam, až kým nevolajú na plácu. Ideme prví.
Neveriacky stískam denár... Denár! Toľko zarábajú iba najsilnejší chlapi po celom dni - ja mám denár! "Postavil si ich na roveň NÁM" ..kriplov úbohých! - bol by najradšej dodal. Silák. Raz ma tak odsotil, že som si udrel hlavu o kameň. Nemôže prežiť, že máme rovnakú plácu. Na roveň... nikdy si nebudeme rovní, vieme to obaja. Nikdy nezvládnem prácu, akú on urobil. Ale tento pán nás tak chce vidieť. Ak už nie vidieť, aspoň odmeniť. Silák sa cíti ponížený.. miznem mu z očí, aby ma nezbil a nevzal mi môj denár. Pán sa ma ale zastáva a ja viem, že to nerobí, aby ho ponížil. Robí to, aby dal zmysel mne. A mojej chorobe.
Zažívame to tu neustále: situáciu ‘mať veľa rokov a nemať vyriešené povolanie’. Vedomie, ako ostatní postupne odišli - skladajú sľuby, ženia sa, sú svätení - lebo Pán ich najal, odchádzajú, lebo sa narodili silnejší. Mnohí z nich mladší o toľké roky, a predsa zrelší, jasné hlavy, pevné srdcia, zdravý rozum - ušľachtilí robotníci do Pánovej vinice, naozaj. Vedia sa postaviť k práci, námahe, radosti i ťažkostiam, nechýbajú im sily, vážia si ľudí, sú pevní sami v sebe. Spokojne idú životom, pracujú a zarábajú si na Chlieb.
Zažívam to znovu s nimi - doráňanými a vnútri rozhasenými deťmi ulice. Niektorí sa tak narodili, niektorých takými urobili ľudia, rodičia... a niektorí sa takými urobili sami pridlhým životom v chlieve. Slabí všetkými možnými spôsobmi. Často stojí mnoho síl aj držať pokope, zvládnuť seba - ostať stáť na tom námestí, a čakať, čakať vôbec ešte niečo... Vnútrá ich privádzajú do zúfania, myseľ zrádza.. Mladší odchádzajú a múdri starší opakujú, že život je len jeden, že treba sa rozhodnúť a zabojovať.. ako keby sa nerozhodli, ako keby sa každú hodinu znova a znova nerozhodovali ešte tu stáť a čakať, hoci ich nikto nepotrebuje, hoci nikomu nie sú dosť dobrí, hoci nič nebudujú..
Je príliš veľa hodín (rokov), aby niekto ešte prišiel, neodchádzajú však, veď nie je kam ísť. Ženili by sa, vydali by sa. Zasvätili by sa.. ale.. s kým? Ani dnes, ani včera a predvčerom ich nik nenajal. Ježiš ich (ešte?) nezavolal.
Lenže o piatej zahrkotá koč. Dobrý Pán MÁ zámer s každým. A denár v ruke - taký istý, ako tí, čo rovno po strednej odišli do Božej služby. Nezaplatí za výkon - odmieňa za námahu dlhého čakania takmer bez nádeje.
Ja už svoj mám.
