38 rokov dobrotivosti Boha

38 rokov rokov leží chorý v stĺporadí. Narodil sa skôr než Ježiš a v čase Betlehemskej hviezdy už tu podľa všetkého ležal. A tak pre mňa spája tento muž starý a nový zákon na svojom tele viac, než hocikto iný.. (o Jn 5,1-9)

38 rokov rokov tu leží. Niekoho syn. Možno aj niekoho otec, niekoho brat...
Kto ho priniesol? Prečo tu nie sú? Niekto ho predsa priniesol, niekto to musel urobiť – kam odišli? Bolí ma srdce, keď na to myslím. Priniesli ho možno zďaleka, aby mu pomohli. A snáď aj čakali, na začiatku – na zvírenie vody, na jeho uzdravenie.. Len potom už im bolo dlho. Nevedeli vydržať. Možno sa nedalo, možno to bolo s ním veľmi ťažké. Možno stratili nádej. Alebo vytrvalosť? Bola to pre nich priveľká obeť? ...odišli, a jeho tu nechali nevládneho. Akoby nebolo úplne zbytočné byť blízko uzdravenia, keď sa k nemu nemohol dopracovať sám. Nedokončili dielo.

Och. Spomínam na všetkých, ktorí v mojom živote niečo začali, a potom bolo pre nich priťažké vytrvať, kým sa dielo dokončilo..
Čakať s niekým na uzdravenie JE veľmi bolestná vec, najmä ak ten druhý trpí, najmä ak to pridlho trvá. Spomínam bez súdu. Myslím, že každý z nás má svoj zoznam tých, čo odišli skôr, než dokončili dielo. A každý z nás je na zozname. Pán za mňa dielo dokončí – znie mi v hlave žalm, a to je moja nádej.

Myslím na muža, ktorý 38 rokov pozerá, ako sa ostatní uzdravujú a on leží bez nádeje. Možno by bolo lepšie nevidieť, že uzdravenia sú, ako mať pocit, že sú iba pre tých druhých. Poznám množstvo ľudí, ktorí nesú ťažké bremená, modlia sa, prosia, na konci svojich síl – ja ich nevládzem odniesť do vody a Pán akokeby nepočul. Celé roky! Akou je pre nich bolesťou vidieť, že niekto iný môže. Hovorím Ti o nich, Ježiš, aby si zvedel, že sú už dlho chorí.

Myslím na jeho srdce, ktoré tak túžilo po uzdravení a ktoré sa roky muselo vyrovnávať so skutočnosťou, že tí, čo chceli pomôcť, odišli... A potom s tým, že už sa nevrátia; a potom s tým, že bez nich nemá nádej na uzdravenie; a potom s tým, že iní ju majú, lebo iní majú blízkych.
Je iné byť slobodný od túžby a iné je netúžiť. Aj keď je človek slobodný od túžby a prenecháva jej naplnenie či nenaplnenie Bohu, tá túžba sa pripomína, bolí, reže. Páli. Čo bolí viac – choroba či samota? Koľko rokov asi trvá vyhodiť túžbu po uzdravení zo srdca, prestať mať nádej, zmieriť sa? 38? Keď sa ho Kristus opýtal, či chce ozdravieť, ani už nevedel odpovedať "chcem", len aby sa nedotkol rany. Aby neotvoril otázku, ktorú mu tak dlho trvalo pochovať.

A potom myslím na to – a na to myslím najviac! – že Pán tých 38 rokov nezabúdal. Keď sa Ježiš narodil, jednou z radostí nebeského Otca bolo aj vedomie, že sa konečne blíži jeho uzdravenie. Ani jeden vlas, ani jeden vrabec, ani jeden deň neležal ten muž bez toho, aby Pán nebol pri ňom Srdcom a nečakal úpenlivejšie ako on. Prečo potom tak dlho? Viem, že mal dôvod. Viem to zo seba, viem, že sú veci, ktoré keby prišli len o mesiac skôr, prišli by priskoro a neboli by možné. Čakala som len desať rokov, a bolo mi dlho – och, a ako! :) ale teraz viem, že som musela čakať.
A toto je tajomstvo Božích časov, ktoré potrebujeme uveriť: že Pán nemešká, keď sa zdá, že mešká. Čaká. A robí to dobre. 38 rokov čakania bolo výsledkom dobrotivosti nášho Boha. Veď On nevie byť iný ako dobrý, ani nemôže! Mnohé zámery nám budú jasné až v nebi, keď uvidíme z tváre do Tváre a budeme poznať tak, ako sme my poznaní. Dovtedy musíme iba uveriť..