Každý z nás už bol zaľúbený, však? Človeku akosi stúpne vnímavosť na prítomnosť danej osoby v priestore (biologickou hantírkou: up-regulujú sa nám receptory). A potom stačí letmý pohľad cez prednáškovú sálu, jedáleň v práci, kostolné lavice - a hneď v dave lokalizujeme TÚ/TOHO. Niekedy stačí na pol očka zazrieť niekde na konci pešej zóny známy krok, šál alebo počuť zaparkovať auto istým spôsobom - a rozbúcha sa nám srdce.. Naši priatelia (predovšetkým však podmnožina priateliek) majú dávno vštepené všetky informácie, keď prvý krát ukážeme: to je ONA, to je ON. TEN! Veru, zažila som už také svoje predstavovanie :) keď som povedala "Ja som Janka", mala som pocit, že som vlastne vyslovila iba nadpis knihy, ktorú okolie malo načítanú spredu-zozadu. Tak to býva, ak vás má niekto rád a veľa o vás potrebuje hovoriť. (Jn 1,35-39)

Ján Krstiteľ dobre vedel, Kto sa v týchto dňoch pohybuje v jeho okolí. Som si istá, že srdce ho viedlo k takej vnímavosti, že v celom tom dave ľudí dokázal zbadať v ktorúkoľvek chvíľu Ježiša, ak len bol nadohľad. I Jánovi učeníci boli v obraze. Keď stál s Ondrejom a malým Jánom, stačilo povedať: Hľa, Boží Baránok - len jednoduché: To je ON. Nemusel povedať nič viac. Vedeli. A išli.
Ján Krstiteľ určite povedal o Ježišovi všetkým svojim učeníkom - ba všetkým, čo boli na dosluch.. ale neodišli za ním všetci. Možno málo porozumeli. Ján a Ondrej rozhodne porozumeli svojmu učiteľovi - uverili, že Ježiš je úplne iný level. A nechceli zastať na pol ceste, ani za cenu, že musia opustiť toho, kto ich "vychoval". A ak nepovstal zo ženy nik väčší ako Ján Krstiteľ (Mt 11,11), rada verím, že odísť od neho bola veľká vec, minimálne pre citlivú dušu malého Jána. Veď aká je pre nás ľudí strata, keď len preložia dobrého kňaza..

Viac cítim, ako rozumiem, ako Ján Krstiteľ prikývol s úsmevom na (možno ani nevyslovenú) Jánovu otázku. Ako sa Ján a Ondrej s tlčúcim srdcom a riadne rozrušení vybrali za Ježišom, váhavo aj rozhodne, všetko dokopy, lebo On bol Boží Syn a im v túto chvíľu začínal nový život. Ako stratili dych, keď sa zrazu otočil a prvý krát ich oslovil: Čo hľadáte?

A dojímajú ma tieto tri sekundy: pohľad do očí, prvé slová znejúce medzi dušami, ktoré navzájom za seba položia život - majú ledva tri sekundy na odpoveď; nájsť slová, ktorými sa začne vzťah; nájsť slová tak, aby si ich nevybavil jednou vetou...; tak, aby si pochopil, že neprišli nachvíľu, ale navždy.. Rabbi... Pýtaš sa, čo hľadajú, hoci vieš lepšie než oni, že hľadajú Teba. Nie, tu nejde o to, kde bývaš; nie v prvom rade. Ide o to, KÝM si: kým si pre nich, kým si pre nás, kým chceme, aby si bol. Rabbi - po židovsky povedané: chceme, aby sa naše životy primkli ku Tebe. Oni vlastne nehovoria, čo hľadajú - hovoria, čo našli.
Nie sme iní my, v treťom tisícročí: Učiteľ! Našli sme vzťah, patrenie Tebe, budúcnosť s Tebou, Tvoju výchovu, slová, ktoré nám dávajú život.

Nikdy sa ma táto scéna neprestane dotýkať.. Boli Tvoji prví. Ty a oni: začiatok všetkého, čo malo prísť - apoštolov, Cirkvi, ktorá tu bude tisícročia a bude rásť a trpieť a znova a znova sa v nej bude vylievať Duch. Už sme našli ako odpoveď na Čo hľadáte. Odtrhnutie sa od ľudského učiteľa na ceste k Božskému. Slovo, ktoré vyjaví celú túžbu nášho vnútra. Prítomnosť, z ktorej nikdy nemusím odísť. Stretnutie, ktoré nikdy neskončí..

Boli asi štyri hodiny popoludní..