Tento blog je pre všetkých, ktorí prežili chvíle trápenia sa vo vlatnej neistote, v strachu z odmietnutia, nepochopenia, či obáv z toho, že niekto si všimne, že lásky potrebujú akosi viac, než ostatní.
Väčšina ľudí snáď má skúsenosť, že spoznali niekoho (teraz nemám na mysli len partnera - ale aj to), kto im sadol, takpovediac, ako riť na šerbeľ. Rovnaká vlnová dĺžka, často netreba slová, aby ste vedeli, čo si ten druhý myslí alebo čo cíti, skrátka tak nejak "viete". Je to vzájomné, je to jasná vec. Je to dar. Je to milosť, cez ktorú chce Boh vlievať svoje požehnanie - lebo v čom je viac požehnania, než v láske?
Táto skúsenosť je úžasná. Je skvelá pre každého bez ohľadu na vek, majetkové pomery, či vzdelanie. Veľmi ju potrebujeme. Avšak nie vždy je to ľahké pre ľudí, ktorí sa vzťahov z nejakého dôvodu boja. Možno sa len ťažko dokážu o toho druhého oprieť bez pocitu, že obťažujú, alebo vyžadujú/potrebujú o niečo viac, než im ten druhý môže/chce dať. Ten, kto nestál na tejto strane barikády, asi nebude tomuto blogu úplne rozumieť.
Máte priateľa, ktorý je skutočne blízko, to, že mu na vás záleží vidíte v každom geste, slove, jednoducho prežívate vzájomnú radosť, pomáhate si, všetko je tak, ako má byť...
A predsa... potom doma, v samote, valia sa vám mysľou obavy, neistota a úzkosť. Čo ak sa pretvaruje? Čo ak mu v skutočnosti idem na nervy, len mi to nevie povedať? Čo ak so mnou už nechce byť až tak veľmi? Čo ak vidí, že ho potrebujem až príliš? Čo ak ma len ľutuje a nechce mi ublížiť? Čo ak sa ma preje? Čo ak urobím niečo nesprávne a stratím ho? Čo ak bez konca... diabol je v tvorení tohto zoznamu veľmi kreatívny... A na konci týchto úvah stoja rozhodnutia, ako si budete viac všímať reakcie, že sa budete tváriť neutrálnejšie, slobodnejšie, ozvete sa radšej menej často, necháte ho dýchať, nebudete nič vyžadovať...
A po urobení rozhodnutí nastúpi tvrdá a nekompromisná sebakontrola, ovládanie, obmedzovanie vlastných citov a pocit zlyhania, ak sa náhodou stane, že vám priateľ chýba. Zlyhania prídu, pretože vaše potreby vždy vylezú na povrch. Nespokojnosť a vnútorný nepokoj sa nedá ukryť. Strach vás donúti žiadať dôkazy a uistenia. V takejto chvíli váš vzťah má diabol v hrsti. Tak veľmi ste sa chceli tešiť z niečoho naozaj dobrého a skončili ste vo väzení, z ktorého nevidíte cestu von. Vôbec ste to nechceli, a predsa ste tomu nedokázali utiecť. Nedokážete byť sami sebou, pretože práve to sa zdá byť to zlé, spontánnosť je zastavená strachom, že sa ukáže vaše pravé ja, pred ktorým radšej každý ujde, pretože nikto sa nebude chcieť stať otrokom vašich očakávaní či potrieb... a že sú tie očakávania naozaj strašné a ich nenaplnenie naozaj boľavé, to viete len vy. Akoby vo vás bola diera, cez ktorú, nech sa akokoľvek veľa (lásky, pozornosti, záujmu) naleje, všetko vytečie na zem... A pritom na začiatku bola len úplne oprávnená túžba po láske. Máte na ňu plné právo. Pre lásku ste boli stvorení. Ako sa z tej dobrej túžby stalo niečo natoľko zviazané, že to pomaly a postupne získava silu zničiť nielen vás, ale aj vaše priateľstvá?
To, čo má byť vašou zónou odpočinku - priateľstvo, kde ste naozaj v bezpečí, sa stane pod vplyvom diablových klamstiev a trikov zónou napätia a únavy. On rýpe do vašich starých rán a prehlbuje ubolenie vašej duše. Cítite, že musíte podať výkon - zahrať to, zvládnuť, nesklamať, nezlyhať, necítiť nič zakázané, nereagovať sebecky a podobne. Ste vyčerpaní z neustálej snahy vyhovieť vašej predstave o tom, čo bude vášmu blízkemu vyhovovať, len aby ste neprekročili pomyselné hranice, neočakávali priveľa, neobmedzovali, nevnucovali sa. Mnohokrát to vedie k rezignácii a vzťah naozaj ochladne - práve preto, že vaša snaha "ponechať viac priestoru" tomu druhému, vyvolá dojem, že vy ste stratili záujem o priateľstvo. Chcete dobre, a výsledok vám len potvrdí vaše domnienky, že ak sa prestanete snažiť, ten druhý si vlastne vydýchne, že už s vami nemusí byť... A ten druhý ani len netuší, s čím bojujete, čo vám zviera srdce, a čo je naozaj za tým všetkým.
Ja mám k takémuto prežívaniu vzťahov prirodzený sklon. Možno to má svoj pôvod v minulosti, ktorú sú nepamätám. Neviem, kde sa ten strach berie, ani prečo. Ale vráti sa vtedy, keď sa to najmenej hodí. A niekedy s ním bojujem, niekedy ma skolí. Niekedy zostane neviditeľný pre tých, s ktorými sa spája, niekedy naopak - prejaví sa "čudnými" rečami, náznakmi, taktikou, ktorou chcem donútiť druhého povedať to, čo chcem počuť, niečo o čom sa domnievam, že mi prinesie úľavu, či upokojenie. Hej, je to zlé, ale ja rozumiem, že v tej chvíli neviete, ako uniknúť niečomu, čo na vás tlačí zo všetkých strán. Ten tlak sa volá nesloboda, či závislosť a jej ovocím je a bude iba nepokoj (a nielen váš). Ak sa k tomu pridajú manipulujúce otázky, na ktoré existuje iba vami očakávaná správna odpoveď, galiba je na spadnutie.
Nič vás neuspokojí, pretože strach sa uistením nezmenší. Strach dokáže spochybniť každé uistenie. V každom geste nájde chybu, či neúprimnosť. Strach dokáže všetko zrelativizovať, pretože to, čo chce, je váš nepokoj. A tak vykradne všetko to, čo vám priateľ dáva a ste stále na tom istom - prázdni, neistí a vystrašení, bez nádeje, že čokoľvek, čo ten človek urobí, to zmení. Hej, toto je extrém, ale aj na takom mieste som kedysi dávno stála.
Niekedy v mojom živote som prikývla tomuto strachu a dala mu za pravdu. Začala som sa sama na seba pozerať touto optikou. A ona sa mi pripomína, hoci som už veľmi dlho usilujem zmýšľať o sebe inak. Je mi ľúto, že tým trápim ľudí, na ktorých mi naozaj záleží. Veľmi chcem prevziať zodpovednosť za tieto veci do svojich rúk a odovzdať ju Bohu. Iba v Ňom je moje uzdravenie - i vaše. Ak sú vám moje pocity známe, hľadajte pokoj v Ňom. Nebuďte zahanbení. Vaše pocity sú výsledkom pociťovaného nedostatku lásky. Ak ste ju potom zakúsili, nechcete sa vrátiť späť - to je prirodzené. Len strach váš ženie poistiť si ju nesprávnym spôsobom... Avšak nie vaša láska, ale váš strach sú zničujúce. To, že milujete celým srdcom je dobre - presne taký je Boh. Miluje bez hraníc, dokonale, vášnivo, vytrvalo... darujúco. A to je podstata lásky - láska sa daruje. Daruje, to znamená, že nečaká späť. Že druhému nepredpisuje scenár, ako to má vrátiť, že nevnucuje svoju vlastnú predstavu o tom, ako má vyzerať reakcia. Nevynucuje si spôsoby, množstvo, ani frekvenciu dôkazov. Láska dôveruje. A láska je hodná dôvery. Táto dôvera oslobodzuje.
Jedinou zbraňou účinnou proti strachu je láska. Často si myslíme, že to má byť niekoho láska k nám, ktorá vyženie strach z našich sŕdc. Ak tých milujúcich okolo seba nevidíme, strácame nádej... Som však povzbudená veriť, že to láska, ktorej ja dovolím pretekať mojím srdcom a darovať sa, povedie k zmene. A táto láska nie je nikdy ďaleko. Vo vzťahu k Bohu - nebojím sa preto, že viem, že som milovaná. Vo vzťahu k ľuďom - nebojím sa preto, že viem, že milujem! V jednom i druhom - v Láske niet strachu.
Ešte jedno tajomstvo rozpoznávam v tom, čo som prežila a cítila v posledných dňoch: ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. (SSV) alebo aj nežnosť (evanjelický preklad), či sebaovládanie (ekum. preklad). Toto všetko potrebuje každý každučký vzťah, ktorý chce byť a zostať slobodný, naplnený radosťou, povzbudením, obohatením. Toto všetko pramení iba a jedine v tvojom správnom a intímnom spoločenstve s Duchom Svätým.
Je boľavé to priznať, ale ak niekde miesto lásky zrazu vládne strach, zviazanosť, závislosť a nesloboda, je to práve tým, že sa vytratí blízkosť Ducha, stratí sa Jeho ovocie a prevládne to, čo je v nás boľavé, zranené, okradnuté, neisté a vystrašené. Pre mňa to znamená, že vo chvíli, keď ma zovrie strach a úzkosť, ktoré by chceli ničiť moje priateľstvá, potrebujem sa vrátiť do Jeho bezpečia a prestať hľadať uspokojenie v bezpečí človeka. Lebo v Božej prítomnosti je plnosť radosti.
