Každý človek na zemi, bez ohľadu na to, čo robí, hrá vždy hlavnú úlohu v Histórii sveta. A väčšinou o tom vôbec nevie...
Bola nedeľa večer a ja som stála na zastávke. Ponáhľala som sa na to, aby som zistila, že môj autobus pôjde až o 20 minút. Poriadne mrzlo a ja som už nevedela ako sa viac zabaliť do vlastného objatia. Prešlo 5 minút...
Zrazu som si všimla ako vedľa mňa stojí mladý muž a staršia pani. Bol to smutný pohľad. Odratý a špinavý. Vedľa neho stála fľaška lacného vína. Rozprával sa s pani o tom, aký má život. O pokutách za výtržníctvo, o tom, aké je dobré sa naozaj spiť. Človek potom nevie, aké je všetko...zlé. Stála som blízko a hoci som nechcela, počula som aj tie najjemnejšie odtienky skutočne zaujímavo vytvorených nadávok. Avšak všetko so smiechom. Zrazu vytiahol tabak a cigarety, všetko, čo mal a snažil sa to predať. Pani odmietla, ale aj naďalej ho počúvala. A on bol taký rád, že niekto si našiel čas. Hoci aj čakaním na autobus...
Keď sa za ňou zavreli dvere, mladík sa pobral ďalej. „Pane nekúpite?“ Starší pán vedľa mňa sa zhrozene pozrel na obsah jeho rúk a radšej zdesene cúvol.
Sklamaný zobral víno do ruky a pobral sa preč. Už nevyzeral šťastne a ja som premýšľala, čo s ním asi bude.
Pozrela som sa pred seba a na ceste som uvidela biely odlesk lámp v sáčku, vytvarovaného do srdiečka. Hneď po ňom prešlo auto a za ním ďalšie a ďalšie až kým sa niektorému z nich neprilepil na kolesá. V priemere každé auto obsahovalo 1-2 ľudí. Priemerne každé išlo rýchlejšie ako je povolené.
Cez priechod pre chodcov práve prechádzala staršia pani. Mala barle a ťažko sa jej chodilo. Namosúrené auto vrčalo a snažilo sa naznačiť tik-tak odbitého času zbytočným čakaním.
Rozhadzujúc rukami išiel po chodníku starší muž. Neviem, čo sa mu stalo, pretože nikto nešiel vedľa neho. Avšak kričal na celé mesto a jeho spev nadávok zanikol až po prechode za roh. Akoby som sedela v hľadisku a okolo mňa sa odvíjal dej.
Ďalší na rade, bol zrelý štyridsiatnik. Pomyslela som si, že konečne niekto, kto prejde a nič si na ňom nevšimnem. A tu z ničoho nič zaujal pozíciu pri strome a pred očami autobusových čakateľov...
Rozmýšľala som, prečo sa ponáhľame. Prečo drieme celou svojou silou aby sme si našli čas a prostriedky. Aby sme mali chvíľku, na ktorú môžeme spomínať , a z ktorej budeme zvyšok života žiť. Čakáme na deň, ktorý úplne prevratne zmení náš „osud“. Prečo upierame naše zorné pole na cieľ, ktorý sme zaostrili v diaľke. Žiadne ploty ani múry nám v tom nezabránia. A popri tom si staviame vlastné. Hľadáme možnosti urobiť veci rýchlejšie a občas nájdeme spôsob ako si všetko uľahčiť.
A zrazu prejde čas a my pochopíme, že sme niekde úplne inde. Zistíme, že naše výpočty sú mylné a náš smer opačný. Zrazu všetko začne byť jedno. V lepšom prípade sa pozviechame a do úst berieme mottá a veľké ciele. Berieme ich na to, aby sme opäť všetko začali odznova.
Premýšľam nad tým, aké sú ľudské príbehy. Na čom sa asi zasmialo dieťa prechádzajúce okolo mňa a nad čím sa asi mračí mladá žena. Nad tým, že ľudská slabosť spočíva v múroch postavených okolo seba. Múry, na ktoré maľujeme obrazy vyhovujúce spoločnosti okolo nás. Viete, toľkokrát sa robí posmech z vecí, ktoré si myslíme, že sú úplne banálne. Tehla po tehle sa ukladá rukami všetkých.
„Takáto neprávosť sa vám stane otvorenou trhlinou na vysokom múre, čo sa už- už zosype, jeho pád príde zrazu a náhle.“ (Iz)
Keď malé sklamania a výčitky prerastú v úder.
Predvčerom som išla domov a zrazu som začula krik. „No, čo asi? Vykašlem sa na školu!“ Otočila som sa a stála tam mladá žena. Mladšia ako ja. Bola tehotná.
Každý človek na zemi, bez ohľadu na to, čo robí, hrá vždy hlavnú úlohu v Histórii sveta. A väčšinou o tom vôbec nevie. (P. Coelho)
Prečo... pretože dnes. Dnes. Dnes žijeme. Dnes sa prelieva more včerajška do oceánu zajtrajška. Nie zajtra a nie včera. Len na jednom záleží a ja tak túžim zastaviť človeka a spýtať sa prečo v jeho očiach vidím utrpenie. Raz zaradom. Prečo? Prečo ho občas vidím aj ja v zrkadle.
Nečinnosť je sama o sebe skutkom a mlčanie vie byť niekedy silnejšie ako slová. (F. Riversová)
Niekedy vtedy, keď to najmenej nečakáme, môžeme úplne maličkosťou zmeniť pohľad na svet.
Zrazu prišiel môj autobus. Nastúpila som a vtom mi strojček oznámil, že moja karta je vybitá. Začala som hľadať peňaženku a zatiaľ mi šofér naúčtoval zlý lístok. Nahnevane na mňa zvrčal na celý autobus, aká som neschopná a iba zavadziam. Vytrhol mi lístok z ruky a fľochol na kartu. Pozrela som sa mu do očí. Poznám to každý deň. Stane sa to minimálne 5krát za deň. Viem, že nemá rád tú prácu. Priam ju nenávidí. Prišlo mi to ľúto. Určite bol okamih, keď si mohol vybrať inak. Autobus sa pohol bez zatvorených dverí. Stála som pri nich. Možno mi to chcel vrátiť. :) Skôr si však myslím, že opäť myslel na to, ako toto nechcel.
Ľudia veľmi rýchlo zistia, prečo majú žiť a možno preto sa toho tak skoro vzdávajú.(P. Coelho)
Vážme si to, čo máme. Nebuď smutný. On je tu. Práve teraz, to číta spolu s tebou a díva sa na teba keď spíš, či chodíš. Stačí sa rozhliadnuť. Netreba chodiť ďaleko. Zdvihnúť ruku a priložiť ju na srdce. Počuješ ho? Bije spolu s množstvom ďalších. Srdcia, ktoré si vyvolil On. Srdcia, bez ktorých sa teda Jeho pieseň nezahrá. On ju zložil. Žiadna nota nesmie chýbať. Pripomeň melódiu človeku, ktorý ju stratil. Pripomeň mu melódiu jeho srdca.
Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe., aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu,ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno- ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. (Jn 17)
Pane predovšetkým však daj, aby som bola plná radosti a láskavosti, aby všetci, s ktorými sa stretnem, pocítili tvoju prítomnosť a lásku. Odej ma do lesku tvojej dobroty a krásy, aby som ťa po celý deň ukazovala druhým. Amen ( Miriam z Abellinu)