Na otázku typu: ,,Prečo veríš...?" som pred desiatimi rokmi zvykol pýtajúcemu sa odpovedať: ,,Čo ti je do toho? Vadí ti, že verím v niečo nadprirodzené? V niečo čo presahuje ľudskú myseľ? " Dnes viem, že odpoveď tohto typu by pre mňa znamenala odmietnutie ponuky evanjelizovať t.j. odmietnutie zvestovať radostnú zvesť niekomu, kto o nej pochybuje resp. nevie.
Za tých 10 rokov som dostal takúto otázku niekoľko krát. Drvivá väčšina odpovedí sa podobala tej, ktorú som spomenul na začiatku. Dôvodom, prečo som takto odpovedal, však nebola neochota evanjelizovať. Odpoveď bola vždy akousi záclonou skutočnej pravdy. Pravdy, že vlastne ani neviem prečo verím. Smutné. Človek vychovaný v polokresťanskej rodine za 10 rokov nezistil, prečo vlastne verí.
Moja viera nijak nežila. Od detstva som bol učený v to, že veriť v Boha znamená chodiť do kostola, a popritom si ráno a večer kľaknúť na kolena pred obraz, vtedy pre mňa nie príliš známeho muža, a odrapotať tú ktorú frázu. Presne to znamenala u mňa viera. Postupne, ako som dospieval, prichádzali chvíle, keď som sa pýtal sám seba: „Chlape, veríš ty vôbec v neho?" Nie je tvoja viera len akousi pretvárkou? A vôbec - v koho alebo v čo vôbec veríš?"
Takže, prečo vlastne verím? Áno, aj pred piatimi rokmi, v čase keď som mal ísť na birmovku, som si dával túto otázku. Ak by sa ma na tú otázku spýtal niekto, kto by sa rozhodoval, či sa nechať pokrstiť alebo nie, či ísť na prvé sväté prijímanie alebo nie, a či sa nechať pobirmovať biskupom alebo nie, vedel by som mu odpovedať. Odpovedal by som mu v tom čase asi niečo také ako: ,,Určite do toho choď, život s ním je niečo úžasné?" Krásna predstava. Odpoveď by bola pravdivá, ale nebola by moja. Bola by len parafrázovaním niečoho, čo som odkukal od ľudí, ktorí vedeli odpovedať na otázky ohľadom ich viery. Keby som bol sám sebou, odpovedal by som na otázku - prečo veríš- jediným slovom: neviem.
Rok 2010, leto, Špania Dolina, kaplnka, adorácia. Tak čo Roman, prečo vlastne veríš? Otázka, kvôli ktorej som tej noci oka nezažmúril a vďaka ktorej som začal aktívne hľadať Toho, o ktorom som tvrdil, že v neho verím. Prvý krát vo svojom živote som si položil serióznu otázku ku ktorej som si chcel dať serióznu odpoveď. „Chcem v Teba vôbec veriť, Bože?" Týždeň strávený medzi veriacimi ľuďmi mi dal jasnú odpoveď: chcem.
Rok ubehol ako voda a v kaplnke počas adorácie už nerezonovali otázky typu: prečo veríš, resp. veríš vôbec? Boh sa mi nechal za uplynulý rok spoznať dokonale. Až tak, že sa snažím o pravý opak toho, čo som robil pred desiatimi rokmi.
Verím, pretože... Približne takto začínam moje odôvodnenie, keď sa ma človek opýta na to, prečo verím. Svoju vieru neprejavujem už len pred veriacimi ale čoraz viac aj pred ateistami, prípadne pred ľuďmi iného náboženstva. Verím, pretože Boh sa mi nechal dokonale spoznať, bezpodmienečne. Jednoducho sa nedokázal pozerať na to, ako sa modlím a pritom ani neviem ku komu. Nedokázal sa pozerať na to, že chodím do jeho domu nie kvôli nemu, ale kvôli mojim kamarátom. A v konečnom dôsledku sa mi nechal spoznať preto, lebo chcel mať so mnou osobný vzťah založený na tom, aby som ho spoznal nielen ja, ale aby som Ho dokázal odovzdať iným.
,,Dokáž to..." zaznie narážka na to, aby som dokázal existenciu Boha. ,,Možno Ho ale dokázať?", pýtam sa sám seba, hoc viem, že hmatateľne ho ja sám nikdy nebudem môcť ukázať resp. dokázať. Po takýchto otázkach jednoducho dávam ja protiotázku s následnou odpoveďou: ,,Vieš prečo ja verím v Boha? Lebo Ho neviem dokázať."
