Jedna z prvých vecí, ktoré som tento rok videla, bol ohňostroj. Viem, v niečom je to absolútne obyčajné. Očakávané. Všetci predsa vieme, ako vyzerá silvestrovsky-novoročná noc. Ale ten tohtoročný ohňostroj bol iný. Bol prekrásny. Bol len náš. S tými chvíľami, keď čakáš, kým niekto odpáli ďalšiu raketu a zatiaľ sa pozeráš na hviezdy. A všade je ticho. Potom to zahviždí a ty so zatajeným dychom vnímaš ako raketka letí vzduchom a čakáš, kým vybuchne. A obloha je odrazu plná farebných svetielok. Napĺňalo ma to obrovskou radosťou. Cítila som sa ako malé dieťa. Tak veľmi šťastne. Lebo to bolo niečo, čo sa celkom zblízka dotýkalo môjho srdca. Lebo to bolo veľmi slobodné a pekné.

Ešte mám jednu príhodu na úvod. Pozerala som si na internete šaty. Áno áno. Toto je veľmi dievčenské. Nevadí. Každopádne, šaty, ktoré som našla, boli nádherné. Originálny design zhmotnený zjavne kvalitnou ručnou prácou. Páčil sa mi komentár jedného človeka pod nimi: „Krásne. Potešenie nie len pre oko, ale aj pre dušu“. Neviem, nakoľko bol ten človek veriaci. Ale podľa toho, čo napísal, si uvedomoval, že toto bolo niečo viac. Že to nebolo len o tom, či to vyzerá dobre alebo zle. Uvedomil si, že keď je niečo krásne, tak ten dojem preniká oveľa ďalej, za hranicu sietnice oka. Preniká niekam tam, do hĺbky. Do duše. Ako mi raz kamarátka povedala: „ Dve veci sa dotýkajú ľudského srdca najviac – bolesť a krása.“ Veľa som o tom rozmýšľala a myslím si, že je to pravda.

Krása má tú zvláštnu moc. Obrať o dych, poblázniť, očariť. Zmeniť chod vecí. Vyvolať túžbu. Spomaliť svet. Dotknúť sa srdca. Lebo krása zjavuje nebo. Zjavuje, aký je Boh. Pôvodca všetkej krásy (Múd 13,3). A raz, keď uvidíme z tváre do tváre pochopíme, že všetko, čo sa nám tu na zemi zdalo byť krásne, bolo iba nedokonalým predobrazom toho, aký je On.

Boh ku mne veľmi hovorí cez krásu. Cez krásu ukrytú v divokej prírode, v oblohe posiatej hviezdami, v krásnych melódiách, v budovách a obrazoch, v básňach, v ľuďoch. Mám veľmi rada tvrdenie, že všetko môže byť krásne, keď sa na to pozeráš s láskou. A ja si to rada obmieňam na „keď sa na to pozeráš Láskou.“ A Boh je láska. Pozerať sa na veci a ľudí očami Lásky. Vidieť ich tak, ako ich vidí On a zjavovať ich tak tomuto svetu. Lebo dnes málokedy ľudia vidia krásu. Pojem krása je vyprázdnený. Je relatívny. Ale niečo v tvojom vnútri ti hovorí, že krása nie je relatívna. Že je veľmi konkrétna. Lebo to vieš rozoznať. A dovolím si tvrdiť, že krásu rozoznávame v duchu. V prítomnosti krásy sa nám zachveje duch. V našom vnútri sa tým pripravuje chodník po ktorom môžeme vstúpiť do Božej prítomnosti. Lebo vznešenosť a krása pred ním, moc a radosť tam, kde je on (1Krn, 16,27)

Tento svet zúfalo potrebuje krásu. Lebo potrebuje mať obmäkčené srdce aby mohol prichádzať ku Kraľovi Kráľov. A myslím, že to je naša úloha. Nie je to len tak, že aj keď tvoríme rôzne veci v Godzone chceme, aby to vyzeralo pekne. Túžime po tom, aby ľudia mali obmäkčené srdcia aby mohol Boh vstúpiť a konať. Veľmi snívam o tom, že na Slovensku povstanú prorockí umelci. A čo znamená byť prorockým? Znamená to zjavovať srdce Boha. Zjavovať krásne srdce Milujúceho Otca umením, obrazmi, tancom, divadlom, herectvom, filmom, hudbou, fotkami, grafikou, oblečením!

Myslím, že naša generácia je povolaná vytvárať priestor na stretnutie s pôvodcom všetkej krásy a že sa to netýka len vedúcich chvál, ale má to zasahovať oveľa ďalej. Preto ak cítiš túžbu maľovať, maľuj! Ak cítiš túžbu fotiť, foť! Ak cítiš túžbu točiť filmy, toč filmy! Ak chceš písať príbehy, píš ich! Rob to, čo v tvojom srdci prebúdza Boží Duch! Lebo on môže cez teba veľmi hovoriť a to priamo k srdciam. Lebo niekedy potrebujeme slová, ktoré hovoria k mysli a premieňajú ju. Ale niekedy potrebujeme, aby Boh prehovoril priamo k nášmu srdcu a premieňal ho. Dotykom krásy.