„Až do večera, samozrejme, kým si znova neľahnem unavená od toľkej námahy z celého premodleného dňa, ale aj smutná, že sa nemôžem modliť ešte viac. A takto to prebieha deň čo deň, od toho prvého dňa, keď som prišla do kláštora a bude to tak až do konca môjho života.“
Niekedy, keď počúvam ľudí, čo si o zasvätenom spôsobe života myslia, mám dojem, že bežný pohľad na nás je práve taký: „To sú tí, čo nič nerobia, len sa modlia. A keďže nič nerobia, žijú z našich daní - darmožráči jedni!“
Podľa tohto scenára som však zatiaľ neprežila ani jeden jediný deň. Vyzerá to tak, že ani jeden z nás, čo sme „pochovaní/poschovávaní v kláštoroch.“
Moje dni sú plné práce, stretnutí. Na modlitbu si čas musím UROBIŤ. Ak neurobím, nemám. Veľmi ľahko sa stratím sa pri opravovaní písomiek z angličtiny, upratovaní, praní a žehlení, plánovaní, robení a vyhodnocovaní rôznych evanjelizačných alebo formačných stretnutí, príprave rôznych prednášok a písaní článkov, spravovaní rehoľného webu aj spoločenstva mladých.
Je až príliš ľahké zaplniť si diár prácou a rôznymi „zadaniami.“ Ťažšie je urobiť si v ňom čas pre Pána a pre seba. Viem jedno: keď neurobím a nemám, strácam zmysel pre to, čo je v živote ozaj dôležité. Síce viem, prečo som tu, no zabudnem ako znie hlas toho, kvôli komu som tu.
Výzva mojej každodennosti? Robiť to, čo mám, vtedy, keď to mám robiť. Dá to celkom zabrať:)
foto: S.Františka OSF
uverejnený v Katolícke noviny 8/2015