(autor Dušan RONČÁK, diakon, 6. ročník)

Úvod

Pane, vo svojom živote sa nás dotýka množstvo otázok. Pýtame sa na to potrebné i nepotrebné, a neraz nám aj okolnosti života kladú otázky, ktoré by sme si my sami možno nikdy nepoložili. Aj ty nám, Pane, kladieš otázky. Kladieš nám tie svoje otázky.

Chceme teraz kráčať spolu s tebou cestou tvojho utrpenia, lebo otázky, s ktorými sa na tejto ceste stretávame, sú otázkami o našom vykúpení.

I. Posledná večera - „Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?“ (Mt 26, 17)

Veľkonočnú večeru, obetu veľkonočného Baránka, slávime vždy, pri každej svätej omši. Môžeme a máme ju teda Pánovi pripraviť v Božom chráme, ale aj vo svojich srdciach. Ba viac, nie my pripravujeme hostinu jemu, ale on ju pripravuje nám. Dáva sa nám za pokrm a my ho prijímame, pretože bez neho nemôžeme prežiť.

Túto otázku môžeme aj rozšíriť. Môžeme sa pýtať: Kde sa máme pripraviť na veľkonočnú večeru? A odpoveď je jasná. Vo svojom srdci. Chodievajme na svätú omšu pripravení. Majme čisté srdcia a radostné mysle. Veď v kúsku chleba k nám prichádza sama Láska.

II. Getsemanská záhrada - „Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol so mnou bdieť?“ (Mk 14, 37)

Duch je síce ochotný, no telo slabé. Nevládzeme, a možno neraz ani nechceme zotrvávať s Pánom a pri Pánovi. A pritom jeho prítomnosť nám dodáva bezpečie a istotu. Náš život sa podobá skôr spiacemu Šimonovi než bdejúcemu vrátnikovi. Kým my spíme a pokojne si žijeme svoj nenáročný život, Pán trpí a myslí na hriechy všetkých nás.

Zotrvávajme viac s Pánom, vyhľadávajme viac jeho prítomnosť. Čas strávený s ním nikdy nie je stratený. Pán žiadal od Šimona hodinu. Zvyknime si na tú svoju „hodinu“. Možno to nebude 60 minút, ale bude to chvíľa, v ktorej budeme trpieť spolu s Pánom.

III. Judášov bozk - „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“(Lk 22, 48)

Judášovo gesto nesúhlasilo s tým, čo vykonal. Bozk sa totiž používa ako znak priateľstva, a nie znak zrady. Aj my konáme viaceré gestá. Prežehnanie, bitie sa do pŕs, kľačanie, státie, mnohé ďalšie. Ak sú v našom podaní len prázdnymi gestami, gestami, ktorých obsah nesúhlasí s tým, čo zvyčajne vyjadrujú, sú skoro ako zrada. Príklad Judáša je pre nás výstrahou i výzvou. Konajme svoje gestá vedome a s láskou. Nech sú prejavom lásky k nášmu Pánovi. Nech sú vyjadrením toho hlbokého, čo je v našich srdciach. A nech sú aj znamením vďaky za všetko krásne a dobré, čo pre nás robí Pán.

IV. Ježiš pred veľradou - „Nič neodpovieš na to, čo títo svedčia proti tebe?“ (Mk 14, 60)

Neraz sa dostávame do situácií, keď sme vytlačení na okraj. Nevieme, čo povedať, nevieme, ako reagovať. Ostáva nám len mlčanie. Stala sa nám krivda a my sme bezmocní na akékoľvek slovo. Príklad Ježiša nám ukazuje, že mlčanie nemusí byť vždy hanbou. Že môže byť aj vyjadrením sily v znášaní krivdy. Naše mlčanie nás možno nebude stáť život, ako ho stálo jeho, ale ak stratíme hoci aj česť pre Ježiša, mlčať sa oplatilo. Znášajme krivdu podľa príkladu nášho Pána. Jeho mlačanie bolo totiž mlčaním vykupiteľským.

V. Peter zapiera Ježiša - „Nie si aj ty z jeho učeníkov?“ (Jn 18, 25)

Túto otázku kladie svet aj nám. Aj nás sa pýta, či patríme k Ježišovi. A pýta sa nás aj sám Pán: „Patríš ku mne? Chceš ma nasledovať?“ Vzbudzujme si stále vedomie príslušnosti k Ježišovi. Byť z jeho učeníkov zmanená byť kresťanom, byť členom Cirkvi. Osvojujme si, že patríme k nemu, k jeho učeníkom, do spoločenstva Cirkvi. A buďme tými, ktorí toto jeho spoločenstvo aj obránia. Zaprieť príslušnosť k Cirkvi totiž znamená aj zaprieť samého Krista.                   

VI. Ježiš pred Pilátom - „Čo je pravda?“ (Jn 18, 38)

Otázku o tom, čo je pravda, zaznamenávame na každom kroku. Intrepretácií pravdy je všade až príliš veľa a aj my sme z toho značne zmätení. My však vieme, čo je pravda. A vieme aj to, kto je pravda. Je to Kristus a jeho učenie. Je to Kristus a jeho láska. Buďme pravdou. Buďme tými, ktorí budú zmätený svet uvádzať do istoty pravdy, tými, ktorí budú všetkým ukazovať, že pravda predsa len jestvuje a oplatí sa jej veriť. Lebo pravdou je sám Boh.   

VII. Ježiš je bičovaný a tŕním korunovaný - „Si ty kráľ? A si vôbec človek?“

Táto, hoci nevypovadaná otázka akoby zaznieva z úst rímskych vojakov, ktorí sa vysmievajú z Ježiša. Aj my sme tu konfrontovaní s otázkou o dôstojnosti človeka, s otázkou, či má pre mňa každý človek svoju veľkú cenu. Odpoveď nám dal sám Kristus. Keď povedal, že v každom môžeme vidieť jeho samého, dal každému človeku nesmiernu hodnotu. Snažme sa vidieť v druhých Krista. Budeme tak mať vždy veľkú úctu k všetkým.

VIII. Ježiš je odsúdený a berie kríž - „Vášho kráľa mám ukrižovať?“ (Jn 19, 15)

Pilát sa pýtal ľudu, či naozaj chce dať ukrižovať Krista. A oni súhlasne odpovedali áno. Urobili to teda oni. Oni vydali rozsudok. Ba nie oni, my sme vydali, ja som vydal rozsudok. Ježiš ho prijal a vzal kríž. Mlčky a bez šomrania. Aj keď vedel, že je nevinný. Jedine ak vezmem svoj kríž, môžem odčiniť svoj rozsudok ukrižovania. Berme svoje kríže aj ako vynáhradu za odsúdenia iných.

IX. Šimon z Cyrény a jeruzalemské ženy - Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?  (Lk 23, 31)

Ten zelený strom, to je Ježiš. A čo s ním urobili? Zdanlivé víťazstvo zla spôsobuje, že skutočne víťazí dobro. Vďaka Kristovi, Zelenému stromu, ktorý za nás zomrel, môžeme byť my, suché ratolesti, zaštepené do živého kmeňa jeho Cirkvi. Čerpajme stále zo životnej miazgy milostí nášho Pána. Len ak my, rastolesti, ostaneme na ňom, našom kmeni, môžeme ďalej žiť. Uschnúť môžeme len vlastnou vinou. Vtedy však už asi nezabránime tomu, aby nás hodili do ohňa a spálili.

X. Ježiš je pribíjaný na kríž - Prečo sa nezachrániš? (porov. Lk 23, 37)

Ježiš sa mohol zachrániť. Mohol ujsť z kríža, mohol si priam až vytiahnuť klince z rúk a nôh a celé to „zabaliť“. On nám však svojím „nezachánením sa“ odpovedal, prečo to neurobil. Nezachránil sa práve preto, aby zachránil nás. Aby zachránil mňa i teba. Ježiš pribitý na kríž dáva odpoveď všetkým, ktorí sú otvorení napriek logike sveta prijať nelogickosť Boha. Všetkým, ktorí sú otvorení prijať odpovede Boha, ktoré sú neraz radikálne odlišné od odpovedí sveta. Učme sa pri pohľade na pribitého Krista chápať logiku nášho nelogického Boha lásky.

XI. Kristove slová z kríža - „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“(Mk 15, 34)

Kristova opustenosť dosahuje vrchol. Napriek týmto slovám však bol aj v tejto chvíli doko-nale pripútaný k Otcovi a zjednotený s ním. Chvíle absolútnej opustenosti môžu byť, paradoxne, aj pre nás chvíľami, v ktorým sa dokážeme dokonale pripútať k Bohu a zjednotiť sa s ním. Usilujme sa prežívať svoju každodennosť tak, aby sme sa aj v nie ťažkých chvíľach obracali na Pána. Len ak budeme blízko pri ňom stále, dokážeme sa s ním – podobne ako Kristus s Otcom – zjednotiť aj vo chvíľach bolesti, bezmocnosti a opustenosti.

XII. Prebodnutý bok - „Uvidia, koho prebodli?“ (porov. Jn 19,37)

Evanjelista túto vetu nepodáva ako otázku, ak sa ňou však v takejto podobe pýtame, upriamuje našu pozornosť nielen na prebodnutého Krista, ale aj na náš vzťah k nemu a k jeho umučeniu. Ak nevidíme, kto je ten Prebodnutý na kríži a čo znamená jeho prebodnutie pre náš život, samo prebodnutie i celé jeho umučenie a smrť boli absolútne zbytočné. Hľaďme na prebodnutého Krista a viďme, koho sme prebodli svojimi hriechmi. Nech nás práve ony vedú k ľútosti a k pokániu, nech nás pohľad na Ukrižovaného napĺňa vďačnosťou i odhodlaním žiť tak, aby Kristus pre nás nezomrel nadarmo.

XIII. Ježiša skladajú z kríža a pochovávajú - Môžem si vziať Ježišovo telo? (porov. Mk 15, 43)

Takto nejako asi Jozef Arimatejský poprosil Piláta o Ježišovo telo. My, ak si chceme vziať Ježišovo telo, nemusíme zájsť za vladármi a pýtať si dovolenie. On sa nám ponúka v obete svätej omše. On sám nám hovorí: Vezmi si moje telo! Príjímaj ho! Dávam sa ti celý a vo mne máš život! Pýtajme si čím častejšie Ježišovo telo. Ono je nám zárukou spásy. 

XIV. Zmŕtvychvstanie - „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mk 16, 3)

Naše obavy nás neraz paralyzujú. Máme veľký strach z toho či onoho. V prežívaní našich strachov nás však predchádza sám Pán. On už skôr, ako sa niečo stane, odvalí kamene našich obáv a umožní nám uvidieť jeho slávu. Žime s vedomím, že aj keď okolnosti nie sú ľahké, Kristus už dávno zvíťazil a poodvaľoval všetky kamene z hrobov našich úzkostí. Odvalí aj kamene našich hriechov, nech sú akokoľvek ťažké. Na nás je len jedno: vybrať sa v ústrety aj tomu, čo nás ťaží či bolí.  

Záver

Pane, kráčali sme cestou tvojho utrpenia a nášho vykúpenia. Vieme, že ty si odpoveďou na naše otázky, ty si ten, ktorý nás vedie, k tomu, aby sme sa pýtali, no zároveň nám sám ponúka odpoveď.

Ďakujeme ti, že vo svojom živote neostávame bez odpovedí. Ďakujeme ti, že odpoveď na otázku: „Čo by na mojom mieste urobil Ježiš?“ dáva smer nášmu životu a vnáša do nášho života nádej.

Na úmysel Sv. Otca...