Turecké želé mi vždy pripomenie Edmunda z "Kroniky Narnie" od C.S.Lewisa.

Čarodejnica sa ho opýtala: - Čo by si teraz najradšej zjedol?

- Turecké želé.

A tak ho tlačil do seba akoby jeho jedinou starosťou bolo zjesť ho čo najviac. On netušil, ona vedela veľmi dobre. Kto ochutná z tejto začarovanej dobrotky, bude chcieť stále viac a viac, a keby mohol, zjedol by ho toľko, že by ho to zabilo. Namotala ho.

Ten cukor, zamazané prsty a šaty, ktoré k jedeniu tureckého želé patria mi hovoria o tom, že ak mi niečo zachutí, nedbám, že sa tým zamažem a že zašpiním aj všetko okolo. Nedbám o to, nechcem prestať, chcem viac.

Edmundovi z toho sladkého prišlo zle a ešte sa priťažilo, keď sa dozvedel, čia ruka mu ho ponúkla. Ale aj tak najviac na svete túžil znova ho ochutnať. Zachutilo.

Nemusím absolvovať to, čo on, aby som vedela. Edmund sa našťastie spamätal. Neskoro, ale spamätal (aj keď ho to veľa stálo). Aj keď boj vyhral, nikdy neprestal v ústach cítiť tú príchuť. Začarovanú a príťažlivú. Ale aj tak vyhral!

Pane, túžim, aby mi zachutilo to, čo ty ponúkaš. Nech mi tvoje Slovo chutí ako nikdy. Nech čas s tebou bude mojou závislosťou. Keď začnem, nech neviem prestať. Nech si mojím tureckým želé a nech aj iní vedia a vidia, že mi zachutilo.

ilustračný obrázok: sowayfarer.wordpress.com