Milujem to!

Sedím s notebookom na kolenách vo svojej izbe v centre mesta, pozerám z okna a vidím srnky. Možno sú to aj lane, neviem to poriadne rozoznať a ani požičaný ďalekohľad mi veľmi nepomohol... (Aj keď ma brat učil veľmi jednoducho rozoznať srnu od lane: Keď povieš: "Aha, aká veľká srnka!", tak je to laň.) Muflóny to nie sú, to viem isto, aj keď mohli by sa zatúlať, máme ich tu neďaleko riadne veľkú čriedu. Dlhý úvod, prepáčte...

Lúka so všetkými tými stromčekmi a kríkmi a nepokosenou trávou mi je známa. Nepotrebujem veľa času a zaostrovania, aby som zistila, či sa tam niečo deje. Či Boh poslal len tak, na moje potešenie, nejaké zvieratko najesť sa presne tam, kde ho budem vidieť. Lebo vie, že sa poteším.

Je to reč, ktorej rozumiem. Je to niečo, čím sa cítim byť zakaždým požehnaná.

Nedávno na lúke susedia prirobili plot a v spodnej časti sa im pasú ovečky. Akože, tiež to nie je zlý výhľad, ale to, čo ma fascinuje, je to, čo v sebe nesie divokosť a nespútanosť. Ako náš Boh. Nedá sa vtesnať do ohrady.

Pane, srnky či lane či muflóny... nauč ma na život pozerať tak, ako pozerám každý deň von oknom a hľadám prejavy tvojej lásky.

Nauč ma na známe miesta a situácie pozerať s rovnakou citlivosťou ako každý deň pozerám na lúku, či uvidím prejav tvojej lásky. Nie lásku, nie Teba, len to, čím mi dávaš najavo, že o mne vieš, že ma miluješ.

Chcem ti ešte viac a lepšie rozumieť, tak mi pomôž, prosím.

foto: S.Františka (2010)